Poloniny časť 1.

Autor: Tomáš Benedik | 20.6.2011 o 17:52 | (upravené 20.6.2011 o 19:22) Karma článku: 7,08 | Prečítané:  1530x

Poloniny je kraj vzdialený väčšine Slovákov. Je to kraj ležiaci na hranici s Poľskom a Ukrajinou, kraj, kde sa nachádzajú najzachovalejšie lesy na Slovensku. Kraj, kde pestrosť fauny a flóry uchváti aj bežného človeka a kraj, kde ľudia žijú bežným životom, životom ako ich rodičia a starí rodičia. Tento kraj, kde väčšinu tvoria Rusíni, bojuje najmä s nezamestnanosťou a vyľudňovaním. Za cieľom spoznať túto pre turistov skôr vzácnejšiu destináciu som sa rozhodol vycestovať tam, kde líšky dávajú dobrú noc a kde dobrota miestnych vraj nemá hraníc.

 

Dostať sa tam vôbec nie je ľahké. Mojim prvým cieľom sa asi pred troma týždňami stala najvýchodnejšia obec Slovenska – Nová Sedlica. Pre zjednodušenie uvediem odchod z Košíc o 11:09 zrýchleným vlakom do Humenného. Plánovaný príchod do Novej Sedlice s prestupom v Humennom a Stakčíne mal byť o 16:20. Veci sa však skomplikovali, ako sa na správnu cestu patrí.

Výluka medzi Michalovcami a Strážskym spôsobila, že všetkých cestujúcich vlaku naložili do dvoch autobusov. Jeden autobus zachádzal na každú zastávku, kým ten druhý šiel až do Strážskeho bez zastavenia. V Strážskom sme teda boli rýchlo, s meškaním cca. 15 minút, avšak vlak do Humenného čakal aj na druhý autobus čo trvalo ďalšiu polhodinu. Do Humenného sme došli zmeškaní asi necelú hodinu. Samozrejme, prípoj do Stakčína bol dávno preč, a tak som vrátil cestovný lístok a šiel som do Sniny autobusom. Ako sa to na správnu cestu patrí, bolo nesmierne horúco a do mikrobusu sa natískalo naozaj veľa ľudí. Môj ruksak každému pri vystupovaní zavadzal. Do Sniny autobus došiel o 14:45, rýchlo som sa obzrel či niekde nestojí autobus do Novej Sedlice. Bolo to dosť mätúce, na každom autobuse boli napísané aspoň tri ciele cesty a väčšinu tých obcí som aj tak nepoznal. Aj keď autobus do Novej Sedlice mal odchod o 14:40, je možné že odišiel neskôr a ja som ho minul. Najbližší spoj do Novej Sedlice mal odchod zo Sniny o 17:10. Dva a pol hodiny sa mi rozhodne čakať nechcelo, tak som sa vybral na železničnú stanicu a skúsim tam, na kraji mesta, niekoho stopnúť.

Pri Stanici je ideálne miesto na stopovanie, pretože tam je dlhá rovinka, šofér má dosť času rozhodnúť sa, a je tam dosť miesta na zastavenie. Asi po 15. minútach som stopol mladíka na dodávke, vraj ma vezme ku Jalovej. Nevedel som, kde to je, ale mladík ma ubezpečil, že to je mojím smerom. Odviezol ma asi 12km na zastávku, kde som stopoval ďalej.

Asi po 10. minútach mi zastavil Róm so spolucestujúcim, ktorý vraj bol majster a opravuje mu dom. Bol dosť opitý a spal na zadnom sedadle. Títo dvaja šli len do ďalšej dediny – do Príslopu. Na začiatku dediny ma vysadili. Šiel som nájsť nejakú krčmu, nič som však nenašiel. Aj báčik s kosou na chrbte mi potvrdil, že krčmy ani potravín v dedine niet. Žije tu vraj len 40 osôb, veľký biznis by to naozaj nebol. Tu počkám na spoj do Novej Sedlice. Dočkal som sa, autobus prichádza a ja nastupujem, unavený, ale spokojný, že tam ešte „dnes“ dôjdem.

V Zboji (dedina pred Novou Sedlicou) sa prebúdzam. Autobus je prázdny. Okrem mňa ešte vzadu niekto leží. Je to mladík, ktorý sa takisto zobúdza. Prichádza ku mne a začína sa ma vypytovať, kam som sa vybral. Vravím, že do Polonín. Na otázku, kde plánujem prespať, neviem odpovedať, tak ďaleko som to neplánoval. Niekde na lúke? Uvidíme. Ponúka mi možnosť prespať u jeho starej mamy. Na turistov je zvyknutá. V minulosti sa stavali veľké domy a teraz tam ľudia žijú sami. Nebudem predsa spať niekde vonku. Premýšľam nad tou ponukou. Jediná chybička na tom chlapíkovi je, že ho nepoznám a takým ľuďom nejako neverím. Nakoniec som sa však nechal presvedčiť a tak sa pridávam k nemu.

Do Novej Sedlice chodí najmä v letnej sezóne množstvo turistov, dokonca aj zahraničných, celá dedina z toho žije, vysvetľuje mi. Vchádzame do domu jeho starej mamy. Babka nečuje, televízor počuť až do dvora. S mojou prítomnosťou nemá problém, niečo po rusínsky medzi sebou prehodia a odchádzame. Skladám batoh a vyberáme sa na pivo. Zaslúžene. Desať hodín cesty v rámci východného Slovenska je naozaj veľa. Prvé pivo mizne v priebehu minúty, tak dávame druhé. Mladík mi hovorí, že prichádzam v nesprávny čas (pondelok), lebo cez víkendy sa tu dejú veci. Spájajú sa stoly, vyberú sa hudobné nástroje, spieva sa a zabáva sa. Pozýva ma, aby som si to niekedy prišiel pozrieť. Odchádzame. Do penziónu Kremenec, kde kupujeme ďalšie pivo. Pýta sa ma, či niečo nepotrebujem, pozháňa, čo len chcem, každého tu pozná. Napadá ma, žeby sa zišiel chlieb. O päť minút už leží na stole. Neviem, ako poďakovať. Stmieva sa, a tak vyrážame spať. Zajtra ma čaká dlhý deň. Chôdze najmä. Mladík ma odprevádza do domu jeho starej mamy, podávam mu ruku a sľubujem, že sa tu ešte niekedy ukážem.

Stará mama sedí v obývačke, zapnutá TV Doma. Prisadám si a dávame sa do reči. Rozpráva mi o svojom živote. Za mlada pracovala v lese, ako mnoho ľudí v tomto kraji, hory tu pozná naozaj detailne. Radí mi pri nastávajúcej túre, neverí, že chcem ísť do hôr úplne sám. Rozpráva mi o svojej rodine, o tom že je už 16 rokov vdova a o rodinných problémoch, ktoré má viac-menej každá rodina. Končí telenovela. Na STV začínajú nočné správy. Keď sa tam objavuje tvár Richarda Sulíka, tému politika už nemožno obísť. Čert je to. Keď sa jej pýtam, prečo si to myslí, začína dvíhať hlas. Poznáme predsa tie predsudky voči strane SaS. Pýtam sa jej, aký politik je najlepší. Samozrejme kto iný, než Fico. Dal ľuďom prácu, zvýšil dôchodky, neplatilo sa v nemocniciach. A teraz sa bude! Pre túto nenažranú vládu, ktorá nás chce všetkých ožobračiť. Pokúšam sa jej vysvetliť, prečo sa spoplatňujú nemocnice a prečo zdražujú potraviny, ale takýmto ľuďom to nevysvetlíte. Tu volia všetci Fica, vysvetľuje mi. V jednom sa však zhodneme. Že Slota a Mečiar sú gauneri. A možno aj v tom, že všetci politici kradnú.

Spalo sa mi dobre. Ráno sa budím o siedmej, aby som do hodiny vypadol. V kuchyni na mňa čaká chlieb vo vajíčku a čaj. Energia sa vždy hodí. Na stole leží Biblia. Stará mama sa ma pýta, či čítam. Vravím, že nie. Mal by si, lebo príde katastrofa. Tu to píše. Náboženstvo, ako vidím, je tu naozaj hlboko zakorenené. S veľkou vďakou sa lúčim a odchádzam. Ďalšie tri dni ma čaká život mimo civilizácie, v Poloninách.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?