Poloniny časť 2.

Autor: Tomáš Benedik | 4.7.2011 o 20:23 | (upravené 4.7.2011 o 21:05) Karma článku: 6,07 | Prečítané:  1556x

Vybral som sa teda do Polonín. Divoký východ, ako tomu hovoria Bratislavčania. Je to svet oproti mestu naozaj iný. V prvej časti ste sa dočítali o strastiplnej ceste do najvýchodnejšej  obce Slovenska a o dobrote a láskavosti dedinčanov. V tejto časti sa dozviete niečo o samotnej túre a o tom, čo zaujímavé sa mi počas nej prihodilo.

 

Deň I. Nová Sedlica – Kremenec – sedlo Čierťaž

Samotnú túru detailne opisovať nebudem. Vlastne sa to ani nedá. Treba sem prísť a zažiť to na vlastnej koži. Najmä výhľady do hlbokých dolín poľskej a slovenskej časti sú z horských lúk naozaj neopísateľné. Môj prvý deň túry začínam v Novej Sedlici. Na Kremenec je to prevýšenie asi 800 metrov. Asi polovica tejto trasy vedie Stužickým pralesom, jedným z najzachovalejších pralesov na Slovensku. Stužický prales je prírodná rezervácia, ktorá sa nachádza v doline rieky Stužica, ktorá tečie smerom na Ukrajinu. Tu človek v súčasnosti nemá žiadny vplyv a nezanecháva po sebe stopy. Pováľané stromy, ktoré umožňujú život ostatným. Húštiny mladých stromčekov a husté koruny stromov, ktoré veľa slnečného svitu do doliny nevpustia. To všetko je Stužický prales. Cesta je síce strmá, ale dá sa to zvládnuť. Kremenec je najvýchodnejší bod Slovenska a stretávajú sa tu hranice Poľska, Ukrajiny a Slovenska. Túto informáciu zdeľuje stĺp, ktorý tu stojí. Odtiaľ ďalej pokračujem smerom na západ po slovensko-poľskej štátnej hranici. Cesta je široká, pretože slúžila najmä hraničnej polícii, v súčasnosti tu stretnete hliadky len málo. Zablúdiť sa tu nedá. Celú cestu lemujú hraničné stĺpiky. Husté porasty bukového lesa sa striedajú s rozľahlými lúkami, odkiaľ sa naskytujú výhľady do slovenských i poľských dolín. Do sedla Čierťaž prichádzam niečo po tretej.

Nocovanie v sedle Čierťaž

Tu sa nachádza útulňa, v ktorej dnes prespím. Nachádza sa na kraji lúky a neďaleko je taktiež prameň. Nikoho tu niet. Skladám si ruksak. Útulňa je drevený zrub so stolom a lavicami okolo neho. Je tam aj poschodie, kde sa vyspia ďalší dvaja alebo traja ľudia. Zrub sa nedá uzavrieť, pretože tam nie sú žiadne dvere. Pred zrubom je ohnisko a stôl s lavicou. Provizórne sa umývam pri prameni a zakladám oheň. Drevo je pripravené pri ohnisku takže oheň mám rozložený naozaj rýchlo. Zohrievam si vodu v kovovej nádobke a robím si polievku. O ôsmej večer sa pomaly ukladám spať. Jedlo ukladám na prični vnútri útulne a zvyšné veci dávam na poschodie, kde aj budem spať. Ukladám sa do spacáku a pokúšam sa zaspať. Tam, kde by mali byť dvere, som postavil veľké drevené poleno pre prípad, že by sa nejaký väčší votrelec pokúšal dostať k jedlu. Poleno by totiž zvalil a pravdepodobne by ho to vystrašilo a ušiel by.

Ležím v spacáku. Zotmieva sa. Zvonku počuť zvuky. V diaľke počuť akýsi čudný brechot. Až neskôr som zistil, že to bol brechot srnca. Okrem toho okolo útulne počuť šušťanie v tráve. Šušťanie neutícha ani po čase. Dokonca silnie. Namýšľam si, že je to vonku. Dvíham baterku, že zasvietim von, pri jedle však zbadám malú myš. Tá ihneď mizne mimo dohľad. Keď po čase s baterkou opäť svietim na jedlo, už tam pobehuje plch. Svetlo ho však nestraší, dokonca ani blikanie. Dokopy dva plchy mi pobehujú po celej útulni. Jeden z nich sa dokonca približuje tak blízko, že ho zasahujem topánkou, vôbec ho to však nevystrašilo. Pomaly si uvedomujem, že dnes sa nevyspím. Odplašenie plchov by nič nevyriešilo. Vrátili by sa o pár minút. Asi o štvrtej ráno, keď vychádza slnko a hluk plchov utícha, sa mi podarí zaspať. Budím sa pred ôsmou a rozhodujem sa, že si ešte hodinku pospím. O deviatej vstávam, balím sa, raňajkujem. Konštatujem, že plchy si pochutili na Bebe keksoch, iné škody nenapáchali.

Z diaľky počujem zvuk motora. Je to poľský pohraničiar na štvorkolke. Zastavuje sa pri mne. Pýta sa ma na moju cestu a či tadiaľ dnes niekto šiel. Odpovedám, že je tu skoro a čudujem sa, načo kontrolujú hranicu so Slovenskom, keď sme v Schengene? Odpovedá, že je to potrebné, stále tu sú vraj imigranti a hranica s Ukrajinou je blízko. Odchádza ďalej na východ. Aj ja sa poberám, avšak opačným smerom.

Deň II. sedlo Čierťaž – Ruské sedlo

Druhá časť túry je naplánovaná až po Ruské sedlo. Tam sa totiž nachádza rovnaká útulňa s možnosťou prenocovanie. Táto časť túry je na moje potešenie bohatšia na výhľady. Riaba skala poskytuje úchvatný pohľad na juh. Je tu zasadená tabuľa, pomocou ktorej môžete identifikovať všetky vrchy a osídlenia ponúkanej panorámy. Od Ďurkovca sa až po Pľašu rozprestierajú rozľahlé lúky, ktoré poskytujú krásne výhľady nielen do slovenských, ale aj do poľských dolín. Neopísateľné. Na Pľaši stretávam dvoch turistov, ktorí mi rozprávajú, že dnes nocovali v Ruskom sedle (v útulni). Vôbec sa nevyspali, pretože im tam celú noc pobehovali plchy. Keď to počujem, do smiechu mi veru nie je. Najnáročnejší úsek dnešnej túry je na konci, a to strmé klesanie do Ruského sedla.

II. noc v útulni

Útulňa je označená na rázcestníku v sedle. Neďaleko od útulne sa nachádza prameň Cirochy. Veľa vody tam však nenájdete. Keďže mám nedostatok vody a prameň je takmer vyschnutý, naberám vodu, ktorá tu v malom množstve vyteká a rozhodujem sa, že ju prevarím. V stojatej vode je prítomnosť nežiaducich baktérií vysoká. Zakladám oheň a postupne preváram a plním fľašu, aby som mal zajtra čo piť. Otváram konzervu s bravčovým mäsom a zajedám to chlebom. Vynikajúce! Keď si však predstavím, že ani druhú noc sa kvôli šantiacim plchom nevyspím, nálada začína klesať. V tejto útulni visia viaceré špagáty, na ktoré si má každý zavesiť všetky svoje veci, najmä potraviny, aby mu do nich plchy nevliezli. Takže vešiam všetko, čo sa dá zjesť a zvyšok nakladám do ruksaku, ktorý mi poslúži ako vankúš. Opäť si ľahám na poschodie a snažím sa zaspať. Túto noc sa to musí podariť. Zvyšné Bebe keksy, ktoré plchy z prvej útulne nezožrali, ukladám na prah útulne. Tajne dúfam, že ich plchy vezmú a dajú mi v noci pokoj. Celý sa prikrývam a ignorujem šušťanie podo mnou. Plchy sa mi dobíjajú k pečivu. Sem-tam počujem, ako mi to beží okolo tela. Potrebujem však spať, preto na to nemyslím. Zobúdzam sa asi o šiestej na silný lejak, ktorý mi bije na strechu. Dúfam, že tá strecha je tesná. Keď však na spacáku pocítim kvapky vody, rýchlo sa prebúdzam a presúvam sa aj so všetkými vecami na prízemie. Konštatujem, že plch alebo plchy sa prehrýzli k chlebu, aj napriek tomu, že som ho zavesil na špagát. Na raňajky si dávam chlieb s paštétou, balím veci, obliekam sa a vyčkávam, kým dážď prestane. Po ôsmej vyrážam.

Ruské sedlo - Osadné

Smer Balnica a Osadné. Síce neprší, ale všetko je strašne mokré. Vodná para sa dvíha nad horami. Topánky mi premokajú. Tretia časť túry vedie najmä lesným porastom, sem-tam nejaká lúčka. Výhľady kvôli zamračenému a sychravému počasiu nie sú. Asi o jednej poobede prichádzam do Balnice. Je to stanička úzkorozchodnej železničky, ktorá spájala poľské dediny od Nového Lupkowa až po Wetlinu. Je tu aj chata na prenocovanie a malý obchod. Ženička Poľka ma však informuje, že jej muž tu nie je a ak chcem niečo kúpiť, musím naňho počkať, inak môžem použiť studňu za domom. A tak naberám vodu, mením ponožky a prezliekam sa. Odchádzam okolo železničnej zastávky Balnica k rázcestníku a odtiaľ po žltej značke do Osadného.

Chodník z Osadného do Balnice je zároveň aj náučným chodníkom, keďže prechádza Národnou prírodnou rezerváciou Udava. Je tu osadených niekoľko tabúľ, ktoré približujú život rastlín a živočíchov v tejto rezervácii. Prevažuje tu bukovo-jedľový les, pričom tu sú prítomné všetky generácie lesov. Schádzam dole dolinou a pozorne čítam každú tabuľu náučného chodníka. Pri jednej z týchto tabúľ nasleduje okruh jedľovo-bukovým lesom, tak keď už tu raz som, tak sa tadiaľ prejdem. Prichádzam však k lávke ponad potok, na ktorej je zábradlie priklincované tak, aby človeku zabránilo vstup na lávku. Namiesto toho, aby som sa vrátil späť, podleziem jasný zákaz vstupu a pokračujem v ceste. Neskôr si uvedomujem, prečo tento okruh uzavreli. Množstvo pováľaných stromov, ktoré padli zrejme počas silného vetra, ktorý sa celým Slovenskom prehnal v apríli. Nechce sa mi však už vracať, očakávam, že je to len malý okruh. Po čase preliezania kmeňov stromov však úplne strácam chodník a otáčam sa späť. Viem, že musím ísť niekde na západ a proti prúdu potoka, aby som sa dostal k lávke. Po tucte prelezených stromov sa dostávam k lávke a späť k odbočke, odkiaľ ďalej pokračujem dole dolinou. Dostávam sa k lesnej asfaltovej ceste. Odtiaľ je to asi ešte jedna hodina zdĺhavej chôdze do Osadného. Už sa však teším na dejisko jedného z najznámejších a najúspešnejších slovenských dokumentárnych filmov.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?