Časť I.: Solún a cesta do Skopje.

Autor: Tomáš Benedik | 20.9.2013 o 15:00 | (upravené 20.9.2013 o 15:19) Karma článku: 7,50 | Prečítané:  609x

Tak som teda pristál v Solúne bez akéhokoľvek významného plánu. Pre tých, ktorí by radi navštívili toto historicky veľmi bohaté mesto, odporúčam využiť služby WizzAir. Je to určite najlacnejšia aerolinka, ktorá sem letí z Budapešti. Ceny pritom začínajú od 5990 forintov (cca. 20 EUR) podľa dátumu odletu. Ja som si letenku zaobstaral za 10990 forintov (37 EUR) počas vrcholu sezóny.

Môj pôvodný plán nájsť si v každom meste „hosta“ cez couchsurfing stroskotal. Balkán – myslel som si vtedy – je „couchsurfing unfriendly“, keďže doteraz som s nájdením „hosta“ nemal žiadny vážny problém. Moje predchádzajúce cestovanie ma však naučilo, nerobiť si z toho ťažkú hlavu. Na Solúne ma okrem veľmi lacného transferu z letiska (len 0,85 EUR) prekvapili aj relatívne nízke ceny. Samozrejme kríza spravila svoje, ale aj tak som si myslel, že odľahlé umiestnenie krajiny na periférii EÚ a vysoké mzdy potiahnu ceny výrazne nahor.

Solún však pravdupovediac nebol miestom môjho záujmu, viac-menej mi šlo o to, aby som mohol svoje cestovanie začať na juhu a smerovať na sever. Preto som sa v Solúne zdržal len jedinú noc. Napomohlo k tomu aj to, že som nenašiel „hosta“.

Po tom, ako som si nakúpil nejaké to jedlo (jednou z nevýhod WizzAir je malá batožina), začal som hľadať nejaké vhodné miesto na prenocovanie, i.e. nejaký park, les apod. V informačnom centre som dostal mapu a vybral sa na okraj mesta. Útočisko som našiel v jednom z parkov na severe mesta. Napriek tomu, že už bolo po desiatej večer, stále tam pendlovali ľudia so psami. Len som dúfal, aby boli všetky psy na vodítku.

Som nenáročný človek, väčšinou so sebou nosím len spacák a celtovinu v prípade dažďa. Ľahol som si teda pod krík na okraji parku tak, aby ma nebolo vidno. Psy ma však cítili a často brechali. Okrem toho bolo aj počas noci veľmi horúco a keď sa človek odzipsoval, otravovali ho komáre. Repelent nezaberal. Ako-tak som sa vyspal, no najväčšia sranda začala až ráno.

Ešte bola tma, keď som začul zvuk podobný blížiacej sa búrke. Búrka to však nebola. Rovno podo mnou sa spustil jeden zo zavlažovačov mestského parku! Čo najrýchlejšie som ratoval svoje veci, spacák však bol už celý mokrý. Ostatné veci v ruksaku ostali suché len vďaka celtovine, ktorá bola umiestnená práve z tej strany, odkiaľ striekala voda. Pred tým ako som zaspával som si spomenul na príhodu, ktorú mi vravel kamarát. Jeho známy spal v parku v Madride a nadránom zmokol podobným spôsobom. Ani v živote by ma nenapadlo, že sa to stane mne v tú noc! Poučenie: Ak chcete spať v parku, buď sa pokúste lokalizovať zavlažovače (v tom mojom prípade to možné bolo, prišiel som však za tmy) alebo hľadajte miesta so suchou trávou, čo je znamenie nedostatku vody (platí pre suché podnebie).

Noc som sa snažil zachrániť tým, že som si ľahol na iné miesto (suchá tráva) a odpočinul si na ďalšiu hodinu.

 

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxy.jpg

Keď som sa zbalil a najedol, vyrazil som dole do centra, spravil krátku obhliadku mesta a nasmeroval to na železničnú stanicu. Chcel som odtiaľ hneď vypadnúť a dostať sa v ten deň do Macedónska. Vlaky do Macedónska nechodia. Jednej dievčiny, ktorá tam predávala sim-karty, som sa opýtal, ako sa najlepšie dostať do Macedónska. Jej odpoveď bola pre mňa nečakaná: „You are in Macedonia. This is Macedonia.“ Potom mi doplo: historický názov Macedónsko sa vzťahuje na grécku provinciu s metropolou Solún. Gréci a Macedónci sa o názov naťahujú v podstate od rozpadu Juhoslávie. Táto otázka je zásadná aj v prístupových rokovaniach Macedónska do EÚ. Grécko ich vstup zatiaľ vetuje.

Tak som sa opravil: „I wanna travel to the Former Yugoslav Republic of Macedonia.“ Pre nás cudzincov toto znie ako banalita, ale najmä Macedónci si na bývalej Macedónskej ríši zakladajú celú svoju identitu. O tom však neskôr.

Dievčina mi odporučila zájsť na autobusovú stanicu. Tu som si zakúpil lístok do mesta Polikastro neďaleko od macedónskych hraníc. Odtiaľ som si stopol dodávku až na hranicu, kde som opäť stopoval. Nakoniec som však skončil v blízkom meste Gevgelija, odkiaľ som mal v pláne ísť do Skopje vlakom. Toto rozhodnutie sa neskôr ukázalo ako najlepšie.

Vlak odchádzal až o 3 hodiny, a tak som mal čas na prechádzku mestom. V Gevgelii som na nič zaujímavé nenatrafil. Veľmi sa mi však páčilo, že takmer všade nájdete napájadlá pitnej vody, čo pre mňa znamenalo aj nutnú hygienu a osvieženie. V ten deň bolo na hranici 42 stupňov! Okrem toho som natrafil na veľmi priateľského policajta, ktorý ma nasmeroval do centra. Ďalším dobrým trikom, ak chcete cestovať po Balkáne, je vlastniť kartu v Slovenskej sporiteľni – je členom skupiny ERSTE, ktorá má banky po celom Balkáne a pri výbere z bankomatov neplatíte poplatky.

Vlak do Skopje (asi 200km) ma vyšiel na 200 MKD (3,33 EUR), dokázal som uplatniť študentskú zľavu. Naše železnice by sa od Macedóncov mali učiť a podporovať cestovanie pre študentov – cudzincov.Vlak Gevgelija - Skopje

 

Výhodou sólo cestovania je to, že využívate každú možnosť rozhovoru s kýmkoľvek. Teda okrem toho, že som doháňal deficit spánku z predošlej noci vo vlaku, dal som sa do reči s jednou mladou dievčinou, ktorá sedela vedľa mňa. Ana vedela veľmi dobre po anglicky. Zistil som, že pracuje v call centre v Skopje a okrem Macedónčiny a Angličtiny hovorí aj po Albánsky. V Macedónsku je totiž početná albánska menšina. Ana okrem práce študuje jazyky, najmä Albánčinu. Keď som jej vysvetlil, že nemám kde spať, ponúkla sa, že mi pomôže niečo nájsť.

V ďalšej časti sa dozviete niečo viac o Macedónsku, jeho politickej a ekonomickej situácii, o problémoch a o tom, prečo je Skopje mestom monumentov, čo si Macedónci najviac vážia a prečo krajina stále hľadá svoju identitu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Buďme všetci elitami, najlepšími v tom, čo robíme

A toto máme odkiaľ, nadávať ľuďom, čo sa o niečo snažili, čo si hodiny odsedeli na prednáškach a odučili a robia šestnásť hodín denne?

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Po fronte chce Oliver Valentovič len sprchu, pivo a pizzu.

EKONOMIKA

Najväčší mäsokombinát nepatrí do bankrotu, uznal súd

Bankrot navrhovala ukrajinská firma, nakoniec si to rozmyslela.


Už ste čítali?