Turecko V – Stopom sýrskym pohraničím do tureckého Kurdistanu

Autor: Tomáš Benedik | 10.1.2018 o 18:00 | Karma článku: 3,66 | Prečítané:  658x

Čo si o Slovákoch myslí turecký učiteľ, ktorý na Slovensku žil a pracoval? Ako sa v Turecku žije kurdskej menšine? Prichádzam do najzaujímavejšej časti Turecka.

Kým Miruna sa presúva do neďalekého Mersinu, aby tam jeden týždeň dobrovoľníčila, ja stopujem na juhovýchod – do regiónu Hatay, ktorý bol k dnešnému Turecku pričlenený ako posledný. Hatay, najmä jeho historické mesto Antakya, je prvým skutočným blízkovýchodným mestom na mojej ceste. Až polovicu obyvateľstva tvoria Arabi. Antakya je okrem toho považovaná za miesto zrodu kresťanského vierovyznania. Ježišovi nasledovníci sem ušli po jeho smrti a v neďalekej jaskyni vykonávali prvé kresťanské obrady. Apoštol Peter sa tu vraj stal prvým kresťanským kňazom. Arabská populácia sa v posledných rokoch kvôli utečeneckým vlnám zo Sýrie výrazne posilnila. Mnoho nápisov je v Arabčine a mnoho mužov nosí tzv. arafatku červenej farby. Mesto oplýva neuveriteľných šarmom a určite stojí za návštevu.

Od mesta Iskenderun, kde som prebýval u svojich hostiteľov Nazli a Berga, sa ďalej cez Kırıkhan a Islahiye presúvam do Gaziantepu, prvého kurdského mesta. K sýrskej hranici to je odtiaľ na skok.

Keď ma podvečer môj posledný stop vyhadzuje na výjazde pred mestom, vydávam sa pešo na najbližšiu autobusovú zastávku. Keď míňam mýtnu stanicu, skríknu na mňa dve osoby – vyzerajú ako strážnici. Rozumiem len „dur“, čo znamená stoj! Stojím a čakám. Vysvitne, že je to polícia. Prehľadávajú mi ruksak a pas a nakoniec ma nechajú ísť. Neskôr zisťujem, že v regióne Kurdistanu je toto bežná prax. Kvôli teroristickým útokom tu bezpečnostné kontroly prebiehajú oveľa tvrdšie. Je pravda, že v celom Turecku vašu batožinu preskenujú, či idete na metro alebo do nákupného centra. V Kurdistane však kontrolujú aj kufor auta a jeho podvozok, ak sa chystáte parkovať v nákupnom centre.

Turecký učiteľ v Košiciach

Stretávam sa s Mirsatom, mojim hostiteľom. Mirsat je učiteľ angličtiny na základnej škole v Gaziantepe. Pracuje tu v rámci vládneho programu „východ“, kvôli ktorému musí každý učiteľ odpracovať minimálne tri roky na východe krajiny. Dôvod je jednoduchý. Učitelia tu učiť nechcú. Väčšina chce pracovať v Istanbule, Ankare alebo doma na rodnej hrude. V Turecku však podľa náročností musíte vo východných regiónoch odpracovať minimálne tri roky. Ak si ale vyberiete mesto, je to väčšinou viac. Bolo by zaujímavé, ak by toto zaviedli u nás tak, žeby každý učiteľ musel najprv nejaký ten rok odučiť v rómskej osade. To by bolo protestov.

Mirsat je rovnako starý ako ja a v Gaziantepe už odpracoval tri roky. V rámci programu pre učiteľov ERASMUS+ dokonca 9 mesiacov žil a pracoval na Slovensku. V Košiciach. Slovensko má rád, navštívil tu mnoho miest a naše ženy sú vraj najkrajšie na svete. V Košiciach pracoval na základnej škole, kde pre deti vymýšľal jazykové hry a asistoval pri organizácii divadelných predstavení v anglickom jazyku. Pracoval len 8 hodín v týždni a od programu ERASMUS dostával 750 EUR mesačne. Za byt musel mesačne zaplatiť 300 EUR a zdalo sa mu, že dostáva príliš málo. Dokonca si bol u riaditeľky pýtať, či mu škola niečo neprispeje. Až neskôr sa dozvedel, že bežní učitelia na plný úväzok dostávajú menej ako on, ktorý pracuje len dve hodiny denne a piatok má voľno. „Ako vaši učitelia z tohto platu môžu vyžiť?“ pýta sa ma. Mirsat mi vraví, že sám momentálne zarobí 3200 TLY v čistom, čo je teraz niečo viac ako 700 EUR. Pred rokom ale tá istá výplata bola okolo 900 EUR! Nájmy sú tu pritom ešte nižšie ako u nás. Bežný 3 izbový byt v novostavbe v peknej štvrti, ako tomu bolo u Müslüme v Adane, stojí okolo 200 EUR mesačne. Štát tu totiž investuje do bývania nemalé peniaze. „U vás na Slovensku je všetko drahšie. Jedine autá, alkohol a pohonné hmoty sú lacnejšie.“

Zaujíma ma, či sa Mirsat u nás stretol s rasizmom. Má tmavšiu pleť a človek si rýchlo všimne, že nie je Slovák. Mirsat vraví, že dvakrát jeho a jeho kamarátov cudzincov napadli, z toho minimálne raz podľa neho šlo o rasisticky motivované napadnutie. Ďalšia nepríjemnosť sa mu stala, keď ho SBS-ka odmietla vpustiť do nočného klubu za to, že má turecký pas.

Mirsat si aj napriek tomu vie predstaviť život na Slovensku, nie však za ten úbohý plat.

Mesto Gaziantep je s pohľadu turistu skôr fádne mesto. Za návštevu stojí hlavne mozaikové múzeum, s najväčšou zbierkou mozaík na svete. Mozaiky boli objavené v neďalekej vodnej nádrži Birecik. Tu predtým stálo historické mesto Zeugma postavené v čase vlády Alexandra Veľkého. Veľká časť archeologického náleziska je v súčasnosti pod vodou a mozaiky boli nájdené počas opráv, kedy bola voda z nádrže čiastočne vypustená.

Stretnutie s Azizom - kurdským právnikom

Lúčim sa s Mirsatom a jeho spolubývajúcim Mustafom a cestujem ďalej smerom na východ do Şanlıurfy. V meste Birecik na rieke Eufrat mi zastavuje Aziz – konečne niekto hovoriaci po anglicky. Aziz je Kurd a pracuje ako právnik. V práci sa hovorí len po Turecky.

Kurdi sú v Turecku dlhodobo diskriminovaným národom. Už od nezávislosti Turecka boli obeťami vyvražďovania a násilného presídľovania. Jazyk, folklór a dokonca kurdské krstné mená boli zakázané. Ako následok puču z roku 1980 sa oficiálne zakázalo používanie kurdského jazyka a mnoho ľudí za jeho používanie zavreli do basy. Do roku 1991 bolo zakázané používanie slov Kurd, Kurdistan a pod.

V roku 1991 sa mnoho zákazov používania Kurdčiny síce zrušilo, používanie kurdského jazyka vo verejnej sfére však bolo naďalej zakázané. To okrem iného pocítila Leyla Zana, prvá žena kurdského pôvodu, ktorá sa stala poslankyňou Tureckého parlamentu. Keď počas inaugurácie vyslovila poslednú vetu svojej prísahy v Kurdčine, obvinili ju z vlastizrady a členstva v teroristickej Kurdskej strane práce. Zana bola odsúdená na 15 rokov väzenia, prepustená v roku 2004. V roku 1995 získala Sacharovovu cenu.

Známym sa takisto stál prípad kurdského speváka Ahmeta Kayu, ktorý pri preberaní ceny za najlepšieho speváka roka vyhlásil, že by chcel spievať vo svojej rodnej reči – Kurdčine. To zúčastnených  divákov a celebrity tak pobúrilo, že naňho a jeho ženu začali vykrikovať a hádzať vidličkami a nožíkmi. Kaya v júni toho istého roku z Turecka ušiel a bol potom v neprítomnosti odsúdený za šírenie separatistickej propagandy na 3 roky a 9 mesiacov v base. O rok na to Kaya zomiera v exile.

Dnes je opäť možné komunikovať vo svojom rodnom jazyku, na niektorých školách je možné študovať Kurdský jazyk a Kurdi dokonca majú vlastnú televíziu. Na tak veľké etnikum to je však stále málo.

Keď míňame mesto Suruç, Aziz mi ukazuje na hranicu. Za ňou sa nachádza kurdské mesto Kobanȋ, ktoré obliehajú vojská ISIS – tie podporuje turecká armáda. „Tu je dôkaz, že Turecko podporuje teroristov“, rozčuľuje sa Aziz.

Ďakujem Azizovi a za jemného mrholenia sa vyberám nájsť si nejaké ubytovanie v Şanlıurfe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Whisky: Nerozumiem tomu, akým hlúpostiam dokážeme uveriť

Spevák Slobodnej Európy precestoval svet. Cez to hodnotí aj Slovensko.

DOMOV

Smer v utorok oznámi prezidentovi kandidáta na ministra vnútra

Kandidáta musí schváliť predsedníctvo.

DOMOV

Pri Badíne sa zrazil autobus s nákladiakom, neprežili dvaja ľudia

Na mieste zasahovalo takmer 20 hasičov.


Už ste čítali?