Irán I – zima v Tabríze a podstata tárúfu

Autor: Tomáš Benedik | 17.1.2018 o 18:00 | Karma článku: 4,09 | Prečítané:  1138x

Ako je to s hľadaním partnera a čím si musí bežný Iránec prejsť, aby sa mohol oženiť? Navštevujeme najchladnejšie mesto našej cesty.

Irán je veľmi kontroverzná krajina. Podľa toho, či získavate informácie z internetu (cestovateľských blogov) alebo mainstreamových médií (markíza a spol.), môže váš názor o tejto krajine variovať medzi rajom pre cestovateľov a teroristickým štátom. Ja samozrejme patrím do tej prvej skupiny a som pripravený spochybniť väčšinu bludov a nafúknutých senzácií, ktoré počúvame až príliš často.

Sedíme v minibuse k iránskej hranici. Počas cesty sa mi prihovára pán s menom Ayun, hovorí pekne po anglicky a práve sa vracia z práce späť do Iránu. Ako prvé nám hneď ponúka, že nás od hranice zvezie do Iránu vlastným autom. Samozrejme, že jeho ponuku prijímame. Po chvíli však začíname špekulovať, či to nebol len „tárúf“ – iránsky spôsob prejavu slušnosti, na ktorý sa čaká negatívna odpoveď. Veľa sme o tarufe počuli, veľa čítali. Keď sa úspešne prepcháme hranicou (hranica je vyslovene koridor široký necelý meter a ľudia sa tlačia a pomaly nepobijú, batožina letí z jednej strany na druhú a je to veľký zážitok), čakáme na Ayuna a ešte raz sa pýtame, koľko cesta do Tabrízu bude stáť. Ayun, predpokladám v dojme, že chceme vedieť, koľko stojí taxík, nám píše cenu do snehu – 150000 tomanov. 30 EUR. To odmietam, že je to veľa, na čo Ayun odpovedá, že my cestujeme zadarmo. Radšej sa ho teda pýtam ešte päťkrát, koľko teda cesta bude stáť a keď stále dostávam odpoveď, že my sme jeho priatelia a že nás vezme zadarmo, sadáme do auta a odchádzame.

V Iráne nás víta zima a sneh, cesty sú zľadovatené a dokonca vidíme pár prevrátených áut. Následkom sankcií uvalených na Irán ako aj protekcionistickej politiky je v Iráne veľa starých alebo staro vyzerajúcich áut. Ayun je frajer, má Peugeota. Francúzske autá sú považované za najspoľahlivejšie, avšak aj tie sa vyrábajú v Iráne. Väčšinou ide o autá navrhnuté začiatkom deväťdesiatych rokov. Najnovší model Peugeotu, ktorý sme videli bol Peugeot 206. Kto má viac peňazí, si väčšinou kúpi čínske SUV, ktoré v Európe ani nepoznáme. Často sa však na európske modely až príliš podobá.

Ayun tankuje CNG, čo je v Iráne veľmi populárne. Cesta od hranice do Tabrízu vyšla na jednu nádrž (asi 14kg), tá stála v prepočte 1.60 EUR. Liter benzínu stojí asi 0.20 EUR, Ayun však vraví, že pred 10 rokmi stál len 2 centy. Ayun je frajer, 5 rokov žil dokonca v Japonsku a niečo vie aj v Japončine vypotiť, ďalej hovorí perzsky, turecky a po anglicky.

V Tabríze stretávame svojich prvých hostiteľov, dvoch študentov, Hameda a Aziza. Obaja sú v našom veku a hovoria dobre po anglicky. Tabríz je mesto v regióne Východný Azerbajdžane a väčšina obyvateľstva hovorí tureckým dialektom. Samotné mesto je jedným z najchladnejších v Iráne, počas nášho pobytu začiatkom decembra tu bolo -8 stupňov a my sme si tak museli obliecť všetko, čo sme mali v ruksaku. V porovnaní s inými iránskymi mestami tu však nie je toho veľa k videniu. Nás očaril najmä bazár s kobercami, vraj najlepšími v Iráne. Sú to vskutku majstrovské diela.

Začíname si zvykať na to, že nás zastavujú ľudia a v plynulej angličtine sa nás pýtajú, odkiaľ sme a čo tu robíme. V bazáre stretávame asi 80 ročného pána, ktorý spomína, ako bol v 70. rokoch v Poľsku a ako prechádzal vlakom Bratislavou. Vychvaľuje Lenina, aký super človek to bol.

Hamed je v mojom veku, tak sa ho pýtam, kedy sa bude ženiť. Hamed nám vysvetľuje, že to nie je vôbec jednoduché a že treba mať veľa peňazí. A vôbec je veľmi ťažké nejakú tú dievčinu spoznať. Školy sú totiž rodovo rozdelené a aj keď sú vysoké školy miešané, ešte nedávno za vlády Ahmadinedžáda sa  muži so ženami na pôde univerzity rozprávať nesmeli. Na ulici sa dievčatá s chlapcami takisto nesmú stretávať, aj keď sa to potajomky robí. A ak k vám ako chlapcovi často chodí nejaké dievča na návštevu, stáva sa, že vám na dvere zaklope sused a opýta sa, kto to dievča je. V tom lepšom prípade. V tom horšom rovno zavolá políciu.

Vo väčšine prípadov však predsa ostáva staré, dobré zoznámenie cez rodičov. Rodičia synovi ponúknu, že vedia o dievčati, ktoré je zrelé na výdaj a keď sa dievča synovi páči, kúpi sa dezert a kvety a ide sa do domu dievčaťa na návštevu. Ak dievča a jej rodičia súhlasia, kúpia sa prstene a dvojica sa zasnúbi. Medzi zásnubou a samotným sobášom je ešte mnoho ceremónií, kde sa kupujú dary a pod. Jednou takou udalosťou je yalda – najdlhšia noc v roku z 21. na 22. decembra. Snúbenec do domu snúbenice prinesie jedlo a drahé oblečenie (najmä kabát) ako dar.

Samotný sobáš je niečo ako obchodná zmluva medzi zúčastnenými. Zaujímavosťou je, že budúci manžel svoje manželstvo garantuje zlatom. Ak sa so svojou manželkou rozvedie, tá si ním darované zlato ponechá. Množstvo zlata, ktoré strana manžela musí manželke dať, závisí od rôznych vecí a je predmetom zjednávania. Ak má žena napríklad vysokoškolské vzdelanie, musí rodina manžela manželstvo garantovať vyššou sumou a podobne. Suma, ktorú musí rodina manžela nasporiť pred sobášom, začína pri 4000 Eurách. Rodičia mužskej strany na to musia sporiť celý svoj život.

Tu sa ale príbeh nekončí. Zaujímavé totiž je, že aj po formálnom sobáši manželia spolu stále nežijú. Väčšinou to ich rodičia nedovolia. Až ak prebehne celá hostina, ktorá trvá 3 dni, až vtedy môžu manželia spať v spoločnej posteli. Na tom by nebolo nič podivné, ak by medzi formálnym sobášom a hostinou nebol odstup aj 2 roky! V Iráne to je však bežné. Život nezosobášených v jednej domácnosti je zatiaľ stále tabu, aj keď existujú páry, ktoré takto žijú, hlavne v Teheráne a iných veľkých mestách.

Ďalšie zaujímavosti zo života v Iráne: Žena na vycestovanie potrebuje súhlas svojho manžela alebo otca. Za požívanie alkoholu je trest 72 rán bičom a ak má vydatá žena sex s iným mužom, hrozí jej poprava.

Po troch dňoch v Tabríze nasadáme do nočného vlaku smer Teherán.

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Tri mýty o brexite

Briti už si hrozienka vyberať nebudú.

Píše Vladimír Bednár

Potrebujeme 14 strojov. Ale najmä kvalitnú diskusiu

Vôbec nejde o počet stíhačiek. Ale o to, či obranu riadia kompetentní ľudia.


Už ste čítali?