Irán II – Beh po ambasádach a cesta do púšte

Autor: Tomáš Benedik | 24.1.2018 o 18:00 | Karma článku: 4,85 | Prečítané:  1669x

Ako sme sa dostali do malého provinčného mesta a čo v Iráne najviac zaujíma stredoškolských študentov? Čo treba ochutnať v Iráne?

S dvojhodinovým meškaním prichádzame niečo pred deviatou do hlavného mesta Iránu. Úloha je jasná: vybaviť víza do Uzbekistanu a požiadať o tranzitné víza cez Turkménsko. Dostať sa do štvrte ambasád nie je vôbec ťažké. Svetlomodrou trasou sa odvezte na zastávku Nobonyad a odtiaľ buď taxíkom alebo za 20 minút pešo ku konzulátu Uzbekistanu. Dva týždne predtým som si cez internet vybavil pozvanie od Hostela TopChan za 42 USD, čo je najlacnejšia aktuálna ponuka. Pre Slovákov je pozvanie povinné. Do okienka podávam pozvanie, vyplnenú žiadosť o vízum, jednu fotku 4,5x3,5cm. Po desiatich minútach na okienku platím 65 USD a dostávam späť pas s vlepením vízom. To bolo až príliš rýchle.

Pôvodne som plánoval na turkménsku ambasádu zájsť až ďalší deň, avšak máme čas, tak ideme hneď. Ambasáda leží asi 30 minút chôdze od konzulátu Uzbekistanu. Pri okienku dostávam žiadosť a pracovník konzulátu ma posiela po farebné kópie pasu a uzbeckého víza, čierno-biele kópie totiž nestačia. Ešte treba jednu fotku 4x6cm (akceptujú 4,5x3,5cm) a žiadosť o vízum. Tu treba uviezť meno, dátum a miesto vstupu, dátum a miesto výstupu a itinerár. Platí sa až pri vydaní víza a keďže je pravdepodobnosť, že víza dostanem asi 50%, som rád, že ak mi vízum neudelia, aspoň som naň nič neminul. Opisujem si číslo na konzulárne oddelenie, kam mám zavolať o 2 týždne.

Teherán je obrovská metropola plná áut a hlavne motoriek, ktoré jazdia na červenú a po chodníkoch. Najnebezpečnejšie je prejsť na druhú stranu cesty. Keď prvýkrát nastupujeme do metra, sústredime sa na to, aby sme sa dovnútra vôbec zmestili. Neskôr si Miruna všíma, že sú všade na okolo len muži. Prvýkrát nasadáme do metra a hneď nesprávne? Miruna by mala stáť v ženskom vagóne. To ale neplatí.  Metro v Teheráne nie je delené. Jedine majú ženy na začiatku a konci vlaku svoj vlastný oddiel. Vo zvyšku vlaku však sedia rovnako muži ako aj ženy. Miruna je zo začiatku pobúrená, prečo je metro rozdelené, keď však je ženská časť prázdna a tá zvyšná plná, rada si ide sadnúť do časti pre ženy. K teheránskemu metru neodmysliteľne patria jeho početní obchodníci, ktorí predávajú veci od výmyslu sveta: maľovanky, ponožky, opasky, vreckové nožíky, svetlá s USB pripojením atď. Od nášho hostiteľa Možtabu sa dozvedáme, že predajcov chceli prednedávnom zakázať. Jeden z týchto predajcov sa hodil pod vlak a zomrel. Odvtedy ich nechávajú na pokoji. S Možtabom sa bavíme o náboženstve. Vraví, že aj v Iráne je veľa veriacich-pózerov, ktorí sa síce tvária, akí pobožní a dobrí ľudia to sú, ale v skutočnosti sú horší ako tí, čo nepraktizujú.

Teherán je v porovnaní s júžnou časťou Iránu menej zaujímavým. Asi najzaujímavejšou „atrakciou“ je bývalá ambasáda USA so svojimi protizápadnými graffiti. Okrem toho je zaujímavý palác Golestan, ktorý slúžil na zahraničné návštevy v období pred islamskou revolúciou. Vstup do nádvoria však je 3 eurá a ak chcete vidieť zrkadlovú sieň, platíte ďalšie 3 eurá. To sa nám zdá drahé, a tak odchádzame, v zápätí však za nami dobehuje predávač a púšťa nás dnu zadarmo. Teherán má ďalšie podobné záhrady, všade sa však platí vstup niekoľkonásobný od toho, čo platia miestni. Táto praktika sa nám vôbec nepáči.

V Teheráne ochutnávame typické iránske jedlo. Pre fajnšmekerov tu je kalleh-pačeh, polievka z ovčej hlavy okorenená citrónovou šťavou a škoricou. V jednej z uličiek medzi bazárom a palácom Golestan je reštaurácia, ktorá sa na toto jedlo špecializuje. Ďalšou fajnotkou je aš, sú to rôzne prívarky, ktoré sa jedia na obed, ale aj na raňajky a častou ingredienciou je šošovica alebo cícer. Chutné a výdatné.

Po dvoch dňoch strávených v Teheráne prijímame pozvanie od rodiny v malom meste východne od Teheránu. Cestujeme do Damghanu. Mestečko Damghan má asi 80 tisíc obyvateľov a leží na rozhraní Centrálnej púšte a pohoria Golestan. Aj keď sem prakticky žiadny cudzinec nezablúdi, je tu toho vidieť celkom dosť. Hrobka, starodávne minarety a mešity. Júžne od mesta sa nachádza veľké soľné jazero (momentálne vyschnuté) a na severe rozľahlé kaňony a trojtisícové vrcholy hôr.

Pozvanie sme prijali od miestneho Mehdiho, ktorý spolu so ženou a dvoma synmi v Damghane žije. Mehdi vlastní dva obchody s nábytkom a je vášnivý turista, horolezec a zachranár vo voľnom čase. Mehdi sa hostiteľom stal veľmi zaujímavo. Prvých cestovateľov spoznal cez rallye Mongolia, keď sa jedno z áut pokazilo práve v Damghane. Odvtedy si založil účet na couchsurfingu a my sme jeho prví hostia. Mehdi sa priznáva, že do osudového stretnutia s jednou z posádok rallye, ho zahraničie vôbec nezaujímalo. Ani cestovatelia a cestovanie. Začal však navštevovať jazykovú školu a najbližšie sa chystá do Európy. Keď mu ukazujem, aké lacné môžu byť letenky po Európe s ryanair alebo wizzair, neverí vlastným očiam.

Jeho rodina je stále veľmi konzervatívna. Jeho žena nosí aj v byte hidžáb a ku mne si drží odstup. Spoznali sa klasicky iránsky – cez rodičov. Rozhovory k zásnube netrvali dokopy ani 5 hodín, smeje sa Mehdi. Keď Mehdi umýva riad, vraví: „Len to nehovorte v Európe, že iránsky muž umýva riady.“

Mehdi nám vybavuje návštevu jazykovej školy, kam sám chodí. Máme tak jedinečnú možnosť spoznať mladých ľudí v tomto malom meste. Väčšina z týchto študentov sa pripravuje na skúšky IELTS, ktoré im dávajú šancu dostať sa na univerzitu v zahraničí. Všímame si, že sú tu študenti veľmi ctižiadostiví a ich angličtina je na vysokej úrovni. Sú strašne zvedaví a veľa sa nás pýtajú. Keď si spomeniem, aký som bol ja v ich veku, žasnem.

Okrem štandardných otázok typu "Ste zosobášení? Čo si myslíte o Iráne? Ako ste sa dostali do tohto bohom zabudnutého mesta?", Dostávame sa aj ak závažnejším otázkam ohľadom povinného nosenia hidžábu, vlády a názoroch Európanov na Irán. Študenti vedia, ako sa na nich v Európe hľadí. Snažím sa ich upokojiť, že ľudia, ktorí informácie hľadajú aj mimo mainstreamových médií vedia, že Irán nemá s terorizmom nič spoločné. Študenti nás žiadajú, aby sme robili osvetu, oni s wahhabistami a ISIS nechcú mať nič do činenia. Je mi tých ľudí fakt ľúto. Aj keď verím, že sa veľa z nich dostane do zahraničia, mnohým sa to nepodarí. Čo je však správne? Irán je na špičke úniku mozgov na svete. Je dobré, ak všetci múdri odtiaľ odídu? Nie je lepšie ostať a byť súčasťou zmeny doma? To sa ľahko hovorí.

Nakoniec sa nás ľudia pýtajú, čo si myslíme o Iráncoch. Nechápu, prečo sa nám páči, keď nás ľudia zastavujú na ulici a snažia sa nám pomôcť. Oni to nemajú radi, ľudia sa im totiž starajú do života. To je v Iráne ozaj problém, ktorému my ako turisti nerozumieme. Ak ste totiž členom komunity hocikde v Iráne, ste vždy pod drobnohľadom. Susedov, miestnych, polície. Máte hidžáb stále na hlave? Chodí k vám niekto cudzí na návštevu? Študenti by milovali anonymitu, ktorá vládne u nás, hlavne v mestách, kde nepoznáte ani suseda oproti.

Lúčime sa s Mehdim a jeho rodinou a sadáme na vlak späť do Teheránu a ďalej do hlavného mesta šítskeho islamu.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA TKAČENKA

Tri mýty o brexite

Briti už si hrozienka vyberať nebudú.

Píše Vladimír Bednár

Potrebujeme 14 strojov. Ale najmä kvalitnú diskusiu

Vôbec nejde o počet stíhačiek. Ale o to, či obranu riadia kompetentní ľudia.


Už ste čítali?