Turkménsko - schizofrenická krajina

Autor: Tomáš Benedik | 28.2.2018 o 18:00 | Karma článku: 10,52 | Prečítané:  5980x

Prečo je Turkménsko čudná krajina? Ako sa tu budovala diktatúra a kam tečú peniaze z fosílneho biznisu? Prečo som sa takmer dostal do problémov na hranici? Čítajte ďalej.

Kým na iránskej strane hranice všetko prebieha v úplnej pohode, na strane Turkménska je to už o inom. Kopa milicionárov s kalašnikovom v ruke, každý z nich chce samozrejme vidieť váš pas. Som tu jediný cudzinec. Ostatní sú Turkménci, ktorí z Iránu dovážajú koberce. Najprv odo mňa pýtajú 14 dolárov ako vstupný poplatok. Keď vravím, že doláre nemám, pani ma nechá ísť, vzápätí však za mnou dobehne s tým, že si peniaze musím u niekoho zmeniť. A že si mám pohnúť, lebo už je neskoro a hranicu o chvíľu zatvoria. Tak pod stresom mením u jednej z bábušiek eurá za doláre za nevýhodný kurz s tým, že tu žiadna banka nie je, skontrolujú mi ešte päťkrát pas a sadám do autobusu, ktorý všetkých pracovníkov a miestnych odváža cez pohraničie k bránam Ašchabadu. Keďže som čítal na internete, že od cudzincov za cestu zvyknú namiesto 10 manátov pýtať 10 dolárov, pýtam sa pristojaceho, či mi nezmení päť dolárov. Nenápadne mu podávam bankovku, pričom asi tri metre od nás stoja milicionári a to, čo robíme, je v Turkménsku zakázané. Za päť dolárov dostávam 46 manátov, čiže takmer desať manátov za dolár, pričom oficiálny kurz v bankách je $1=3,5manáta. Toto je len jeden zo spôsobov, ako sa turkménske úrady snažia od turistov vytiahnuť čo najviac peňazí a čierny trh tak logicky prekvitá.

Dávam sa do reči s ďalšími dvoma mužmi v autobuse. Tí úplne zmenia výraz tváre, keď sa ich spýtam na to, ako sa im tu žije. A začnú všetko vychvaľovať do neba. Muž sediaci obďaleč si všíma náš rozhovor (v ruštine) a mojim dvom „kamarátom“ niečo po turkménsky hovorí nie najpríjemnejším tónom. Asi aby sa so mnou nebavili.

Vystupujeme z autobusu a ja sa pýtam mladého chlapíka, či sa s ním nemôžem zviezť do mesta. Keďže ide iným smerom, vybavuje mi miesto v taxíku. Dozvedám sa, že do Iránu chodí pre cigarety, keďže tie sú v Turkménsku veľmi drahé (vraj okolo 4 EUR) a v Iráne stoja minimum (asi 30 centov). Oplatí sa mu dokonca viacvstupové vízum, za ktoré musí zaplatiť viac než 200 dolárov! Šialený svet. K tejto téme sa neskôr dozvedám, že fajčenie je v Ašchabade na ulici zakázané (fajčiari sa preto skrývajú na verejných WC) a do 2020 chcú fajčenie v celej krajine celoplošne zakázať.

Taxikár si to rúbe krásne osvetlenými, viacpruhovými cestami Ašchabatu. V porovnaní s Iránom na cestách jazdia moderné až luxusné autá, cesty sú bez výtlkov a ulice prázdne. Vystupujem pri trhovisku Teke bazár, odkiaľ sa mám zviezť autobusom do neďalekej dediny Ajni. Tu prespím u miestneho couchsurfera. Oproti Iránu mám pocit, že som tu ako cudzinec skôr na obtiaž. Zistiť niečo od miestnych je tu podstatne ťažšie. Ďalší problém spočíva v tom, že tu s cudzím telefónnym číslom nepochodíte, roaming totiž nefunguje. V jednom z obchodov sa predavačky spýtam, či si môžem požičať jej telefón a zavolať kamarátovi. Najprv nechápe, prečo nemôžem zavolať zo svojho a keď zisťuje, že som cudzinec, trochu sa zarazí, nakoniec mi však telefón dá. Keď krúžim okolo trhu a hľadám autobus, všímam si, že ma niekto sleduje. Milicionár ma nejaký čas prenasleduje, po čase sa však otáča a pochoduje späť. Nahováram si, že sa mi to určite len zdalo, s mojim veľkým ruksakom som však určite na očiach.

Môj hostiteľ Bajka je tridsiatnik, ktorý na turkménske pomery precestoval celý svet, mal dobrú prácu tu v Ašchabade, zarábal pekné peniaze aj na naše pomery. Pretože často cestoval, podľa možností na dlhší čas, prepustili ho a odvtedy si nevie nájsť prácu. Od štátu ako nezamestnaný nedostane nič a žije zo svojich úspor a z peňazí od rodiny. Aby sa doma nenudil, stará sa o dobytok. O politike Turkménska sa rozprávať nechce, kto vie, či v stenách jeho domu nie sú ploštice. Nechce mať problémy s miestnou KGB.

Na druhý deň sa vydávam na obhliadku mesta. Ašchabad je známy ako biele mesto postavené z mramora. A naozaj, drvivá väčšina budov v centre mesta je vyobkladaná mramorom. Železničná stanica, vládne budovy a paneláky. Nie však pár panelákov, ale celé sídliská! Keď sa napríklad vydáte na juh mesta, okrem týchto panelákov a krásnych, širokých ciest bez áut neuvidíte nič iné. To všetko bolo postavené za vlády večného prezidenta Saparmurata Niyazova. Turkménsko je kvôli nerastným surovinám, najmä zemnému plynu, veľmi bohatá krajina a Niyazov teda okrem obohacovania svojich ľudí svetu ukázal, ako dokáže narábať s prostriedkami, ktoré by mohli z každého obyvateľa tejto krajiny spraviť boháča. Namiesto toho však Niyazov z týchto peňazí vybudoval diktátorský režim, uzavrel hranice a investoval miliardy dolárov do niečoho, čoho návratnosť sa nikdy nenaplní. Dal vybudovať už spomínané mramorové sídliská, ktoré, ako sa zdá, sú obývané tak na 10%. Byt v taktomto paneláku totiž stojí dvesto až tristotisíc amerických dolárov, nepredstaviteľné peniaze pre bežného Turkména. Pár zbohatlíkov teda pokupovalo tieto byty v domnení, že ich raz predajú alebo prenájmu bohatým investorom alebo diplomatom, ktorí sa do Ašchabadu presťahujú za prácou.

Jeho nástupca  Gurbanguly Berdimuhamedow dal postaviť medzinárodnú autobusovú stanicu v krajine, odkiaľ za hranice neodchádza ani jeden autobus. Letisko bolo nedávno zrekonštruované na kapacitu 17mil. cestujúcich, pričom v roku 2015 bránami letiska prešlo len niečo viac ako 100tis. ľudí. Nedávno dokončili olympijský areál (samozrejme z mramora) s vlastnou integrovanou železnicou, hotelmi prepojenými so športoviskom bez toho, aby ste museli vkročiť na ulicu. Tento olympijský areál využili minulý rok v rámci Ázijských hier, ktoré trvali zúfalých 12 dní.Postavenie toho areálu spláchlo 5 miliárd amerických dolárov.

V Turkmenbaši, meste na pobreží Kaspického mora pomenovanom po otcovi národa Niyazovi "Turkmenbašim", bol postavený obrovský dovolenkový rezort, ktorý mal konkurovať Dubaju. Namiesto toho tu dovolenkuje pár bohatých miestnych počas turistickej sezóny, ktorá tu trvá maximálne dva mesiace.

Najviac ma zarazilo, keď v rádiu hlásili, že sa v Ašchabade práve buduje ďalší hotel. Veď sem nikto nechodí a hotelov je v meste už teraz neúrekom. Môj hostiteľ mi vraví, že to bude asi tým, že počas športových a iných podujatí je kapacita nedostačujúca. Kvôli tým 12 dňom v roku?

Pýtam sa svojho hostiteľa, ako je možné, že vláda investuje miliardy do turizmu a zároveň je tak ťažké sa ako turista do krajiny dostať. Ak samozrejme nechcete za 10 dní zaplatiť 2000 EUR cez agentúru, ktorej sprievodca vám bude neustále šliapať na päty. Okrem Ašchabadu je totiž voľný pohyb turistov prichádzajúcich na turistické vízum zakázaný. Bajka vraví, že vláda cudzincov vo svojej krajine nechce. Bojí sa ich, bojí sa problémov, ktoré môžu vzniknúť. Terorizmus? Alebo kontakt s miestnymi, ktorý by mohol podporiť demokraciu? Vláda to však takto neformuluje, stavia sa za turizmus, zároveň ho však výrazne limituje. Schizofrénia? Asi. Časť pravdy však bude niekde inde. Podľa mňa má vláda záujem o turizmus, avšak len tých majetných. To, že budujú rezorty pre turistov a najľahšie je sa sem dostať cez agentúru za horibilné sumy a to, že oficiálny kurz je 3x nevýhodnejší ako ten na čiernom trhu, potvrdzuje môj argument. Neverím však, že sa im to podarí. Hlavne ak sa samotný režim nezmení.

V Bielom meste Ašchabade však stále nájdete miesta pripomínajúce zašlé časy. Staré, ošarpané paneláky nie sú výnimkou. Často je fasáda zo strany cesty renovovaná, ak však zájdete medzi paneláky, akoby ste cestovali v čase do Sovietskeho zväzu. Povráva sa, že ľudia žijúci tu, svoje byty nevlastnia a jedného dňa, keď sa vláda rozhodne postaviť ďalšie paneláky z mramoru, ich byty zrovnajú so zemou.

Ľudia bohatstvo svojej krajiny pociťovali hlavne v tom, že plyn a elektrina boli zadarmo. Od finančnej krízy sa však aj za energie v Turkménsku platí. Bývalý prezident z Turkménska vybudoval Severnú Kóreu strednej Ázie, dal postaviť obrovské množstvo monumentov po celom meste. Napísal knihu Ruhnama, akúsi Bibliu Turkméncov, z ktorej musíte absolvovať skúšku na univerzite! Dal postaviť sochu seba s číreho zlata. Dôvod? Turkménci to chceli. Milujú vidieť jeho podobizeň na rohu každej ulice.

Po smrti večného prezidenta sa vládnutia ujal jeho úzky spolupracovník. Napodiv dal odstrániť zlatú sochu svojho predchodcu z centra mesta. Medzinárodné spoločenstvo jasalo, nie však na dlho. Dnes socha stojí na okraji mesta na ešte väčšom piedestále ako predtým.

Policajti sú v meste na každom kroku, hlavne v okolí vládnych budov. Len raz na mňa skríkol jeden z nich, keď som odfotil prezidentský palác. Ašchabad má mnoho parkov z pamätníkmi. Pamätník nezávislosti, neutrality, Ruhnamy, turkménskej vlajky atď. Parky sú krásne udržiavané, stretnete mnoho záhradníkov, zametačov a milicionárov. Navštevníkov spočítate na prstoch jednej ruky. Nik sem nechodí.

Posledný deň sa vyberám do nákupného centra Barbakan. Samozrejme z mramoru, čistučká lesklá podlaha, lustre, obchody pre bohatých. Najete sa tu za niečo viac ako jedno euro, ak meníte na čiernom trhu. Ľudí je však aj tu strašne málo. Pre koho to celé stavali? Pre obyvateľstvo určite nie. Raz však Turkménsko bude turizmom len tak prekvitať. Alebo nie.

Ašchabad sa do Guinessovej knihy rekordov dostal desať krát. Minuli sa miliardy dolárov. Čo na to môj hostiteľ? Turkméni milujú vyhrávať, milujú byť stredobodom pozornosti. Skôr váš prezident, pomyslím si.

Večer sadám do vlaku a vydávam sa do prihraničného Turkmenabadu. Pôvodne som sa chcel zastaviť aj v Mary – najvýznamnejšom centre historickej hodvábnej cesty – keďže však vlak prichádza už o tretej ráno, radšej sa poriadne vyspím. Turkmenabad je úplne iný svet. Rozbité cesty, sovietske paneláky. To bude to nefalšované Turkménsko. Okrem bazáru tu nie je nič zaujímavé. Vo svojom lacnom hoteli stretávam ďalšieho cestovateľa. Džajehak je Kórejčan, ktorý žije v Iráne a cestuje po hodvábnej ceste do Uzbekistanu. Na druhý deň ráno sa vezieme taxíkom na uzbeckú hranicu. V Ašchabade som si v kníhkupectve kúpil obrázok s podobizňou súčasného prezidenta Berdimuhamedowa. Keď mi ju policajti nájdu, sú v rozpakoch. "Prečo ju máš?" pýtajú sa ma. "Ako suvenír", odpovedám. Asi sa im to ešte nestalo. Nakoniec ma púšťajú aj s obrázkom s dôvetkom, aby som mu nekreslil na tvár. Oni to fakt mysleli vážne!

Opúšťam túto čudnú krajinu a teším sa na viac demokratický Uzbekistan.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Whisky: Nerozumiem tomu, akým hlúpostiam dokážeme uveriť

Spevák Slobodnej Európy precestoval svet. Cez to hodnotí aj Slovensko.

DOMOV

Smer v utorok oznámi prezidentovi kandidáta na ministra vnútra

Kandidáta musí schváliť predsedníctvo.

DOMOV

Pri Badíne sa zrazil autobus s nákladiakom, neprežili dvaja ľudia

Na mieste zasahovalo takmer 20 hasičov.


Už ste čítali?