Tadžikistan II - Z hlavného mesta do srdca krajiny

Autor: Tomáš Benedik | 15.3.2018 o 18:00 | Karma článku: 10,32 | Prečítané:  4446x

Ako miestni spomínajú na Sovietsky zväz a z čoho musí vyžiť bežný občan? Čo je najčastejšia otázka, ktorú ako cudzinec dostávam? Aké praktiky na boj proti radikálnemu islamu používa miestna vláda?

V Dušanbe nocujem u hostiteľa Mohameda. Jeho rodina si tu pred rokom založila malý hostel a postupne ho renovuje a zväčšuje. Turizmus sa v Tadžikistane postupne stáva dôležitým zdrojom príjmov tadžickej ekonomiky. Ekonomicky je Tadžikistan fakticky na dne. Okrem niekoľko fabrík v Chudžande, z ktorých mnohé po rozpade ZSSR pozatvárali, a hlinikárne neďaleko Dušanbe tu nie je veľmi čo robiť. Ešte tu funguje poľnohospodárstvo a obchod, väčšina ľudí však žije z príjmov príbuzných, ktorí pracujú v zahraničí, hlavne v Rusku. Mohamedov otec v dobrom spomína na Sovietsky zväz. Aj keď vraj Sovieti ukradli 20 vagónov tadžického zlata a Stalin Uzbekom daroval tadžický Samarkand a Bucharu výmenou za uzbecký plov a šašlik, Rusi pomohli z Tadžikistanu vytvoriť krajinu, kde je práca, bývanie a jedlo prístupné pre každého.

Mohamed chce takisto odísť za hranice za prácou. Do Ruska však nechce, namiesto toho radšej do Nemecka. Vysvetľuje mi svoj plán. Au-Pair v Nemecku. Za vybavenie takejto „práce“ od neho agentúra pýta 800€. Ako Au-Pair bude mať nárok len na vreckové vo výške 260€. Letenky a víza si platí sám. Ten chlapec chce ozaj investovať minimálne 1200€, aby za jeden rok mohol zarobiť niečo cez 3000€. Pýtam sa ho, či sa nebojí, že ho oklamú. Nie, veď ide o nemeckú firmu. Vravím mu, že v Nemecku sa minimálna mzda pohybuje okolo 1000€ v čistom, prečo by mal robiť au-paira za tak málo? Začínam chápať, že ľudia odtiaľ chcú odísť za každú cenu, aj s týmto rizikom.

Jeho teta je na tom ešte horšie. Ovláda 3 jazyky a pracuje ako prekladateľka pre vydavateľstvo. Aj s relatívne dobrou prácou však zarába v prepočte 90€ mesačne. Spomína na časy, keď za svoju prácu dostávala pekné peniaze, cestovala po celom Sovietskom zväze a jej kolegovia ako darček k penzii od štátu dostali byt zadarmo. Tiež chce odísť do Nemecka aj za cenu, že svoje deti rok uvidí len cez skype. Zarážajúce na tom celom je, že sa bavím s ľuďmi žijúcimi v hlavnom meste. Čo je potom niekde na vidieku?

Samotné mesto Dušanbe sa od iných hlavných miest centrálnej Ázie nelíši. Sovietske bloky, sem-tam nejaká vynovená vládna budova. Dušanbe za pýši druhou najvyššou vlajkovou žrďou na svete. Nejaký čas bola dokonca prvá najvyššia, Tadžikov však obehla Saudská Arábia. Nerozumiem tejto obsesii z vlajok. Neviem, či by som ako krajina chcel patriť do klubu zloženého aj so Severnej Kórey alebo Turkménska. Špecialitou Dušanbe, ale aj zvyšku Tadžikistanu je elektrické vedenie. Stĺpy vysokého napätia lemujú hlavné bulváry mesta, dokonca som videl stĺpy postavené na strechách domov. Oficiálne je akákoľvek stavba v blízkosti elektrického vedenia zakázaná. Koho to však zaujíma?

Po návšteve Dušanbe sa ďalej vydávam do Kulobu na juh Tadžikistanu. Na tejto trase ako jednej z mála premávajú autobusy. Keď si kupujem lístok, pani vraví, že autobus odchádza o 12:30, na lístku však je odchod 11:00. Keď na to pani upozorním, vraví, že nemám ísť ďaleko, možno autobus odíde skôr. Som zmätený, neskôr sa však dozvedám, že aj keď má autobus stanovený čas odchodu, odíde, až keď bude plný. My však odchádzame o 11:00, presne ako to bolo napísané na lístku. Počas pauzy sa dávam do reči s vodičom, ktorý sa mi priznáva, že autobus odišiel načas len kvôli mne. Pretože som návšteva a riaditeľka stanice nechcela, aby som do Kulobu meškal. Aké gentlemanské.

Kulob bol centrom občianskej vojny, ktorá tu vypukla po rozpade Sovietskeho zväzu medzi komunistickými lídrami a silnejúcou opozíciou rôznych frakcií, okrem iného aj náboženských. O päť rokov neskôr sa ale nič nezmenilo. Na čele krajiny je naďalej Emomali Rahmon, ktorý po páde Sovietskeho zväzu proste pokračoval vo vládnutí. Rahmon urputne bojuje proti radikálnemu islamu napríklad tým, že dal v Kulobe násilne oholiť 13000 mužov a dal pozatvárať stovky obchodov s hidžábmi. Ľudia v Kulobe sú citeľne konzervatívnejší a viac nábožensky založení, ale aj oveľa priateľskejší a zvedaví. Ľudia na ulici ma oslovujú na ulici, pýtajú sa ma, či nepotrebujem pomôcť, dávajú mi číslo na seba, ak by som čokoľvek potreboval. Začínam sa opäť cítiť ako v Iráne, kde je hosť požehnaním. Nie nadarmo je Kulob považovaný za srdce Tadžikistanu.

Kým čakám na svojho hostiteľa, zastavujú sa pri mne ďalší ľudia. Ochotne mi ukazujú mesto, chcú si cvičiť Angličtinu. Tu v Kulobe po rusky hovorí len málokto, za to po anglicky, dokonca aj po turecky hovorí mnoho ľudí. Ovládanie Angličtiny chápu ako vstupenku do zahraničia a vidno, že sa snažia. Ibrahim, jeden z nich, ma pozýva na čaj k sebe domov, Faizddin vybavuje bicykle na jazdu po meste na ďalší deň. Náhodní ľudia mňa a môjho hostiteľa Aliho pozývajú na návštevu k sebe domov. Žasnem, že si Tadžikistan dokázal ubrániť svoju kultúru počas dlhoročnej ruskej okupácie.

Ali, môj hostiteľ, je v mojom veku a už má dve malé deti. Pracuje ako účtovník na kulobskom letisku a ja sa nevyhnem otázkam o pracovných možnostiach v Európe. Prvú noc spíme u jeho kamaráta Džonibeka na okraji mesta. Cesty sú ako tankodróm, osvetlenie neexistuje. Opäť kúrenie ohrievačom a opäť zima ako v ruskom filme.

Chlapci majú pre mňa vždy niečo pripravené. Navštevujeme originál ruskú saunu (báňu), ktorá je tak horúca, že som si spálil kožu. Majiteľ vraví, že keď raz skúšal odmerať teplotu teplomerom, teplomer zhorel. Dúfam, že preháňa. Štandardne ma vyšľahajú bukovým lístím, čo na moje prekvapenie vôbec nebolí, a zahráme si pár kôl ruskej kartovej hry Durak. Druhý deň si zahráme futsal na miestnom ihrisku.

Poslednú noc ma jeden z hráčov pozýva k sebe na prenocovanie, tiež si chce cvičiť Angličtinu a Ruštinu. Ťažko povedať nie, tí ľudia cudzinca zrejme nikdy nevideli. Ulubek je ešte na strednej škole, viditeľne však pochádza z jednej z mála zabezpečených rodín v Kulobe. Jeho otec je bankár a sľúbil mu, že ak sa bude učiť, zabezpečí mu štúdium v USA. Na druhej strane je Ulubekov strýko, policajt, ktorý zarobí necelých 65€ mesačne. V Tadžikistane očividne nemá veľmi zmysel pracovať pre štát. Vraj pre nízke platy sú štátni zamestnanci tak skorumpovaní. Zároveň však vláda vie, že policajti berú úplatky, preto im platy ešte znižuje, čo korupciu ešte viac podporuje. Začarovaný kruh.

So školstvom to nie je inak. Aj keď sa chodí do školy šesť dní v týždni, Mohamed je doma už o pól jednej. Školy sú tu holubníky. Vykašlú sa na to rovnako žiaci ako učitelia. Navyše, každý mesiac sa žiaci učiteľovi skladajú na úplatok po 25 somoni (asi 2,5€). Ak neprispejete, učiteľ sa vám nebude venovať. Chýba motivácia, úroveň školstva je preto slabá. Ak sa neučíte sami doma, môžete chodiť aj na výšku, veľa vám to platné nebude.

 

Mojou ďalšou zastávkou je mesto Kurgan-Ťube, kde sa stretnem so Švajčiarom tu žijúcim.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Whisky: Nerozumiem tomu, akým hlúpostiam dokážeme uveriť

Spevák Slobodnej Európy precestoval svet. Cez to hodnotí aj Slovensko.

DOMOV

Smer v utorok oznámi prezidentovi kandidáta na ministra vnútra

Kandidáta musí schváliť predsedníctvo.

DOMOV

Pri Badíne sa zrazil autobus s nákladiakom, neprežili dvaja ľudia

Na mieste zasahovalo takmer 20 hasičov.


Už ste čítali?