Hlavné mesto Delhi robí spočiatku dobrý dojem. Letisko je moderné, cesty tiež. Kvalitná dopravná infraštruktúra. Stretávam sa s Mirunou, ktorá sem prilieta z južného štátu Kerala, a so známym Pinkum, Indom žijúcim v Bruseli, ktorého sme stretli počas cestovania po Bulharsku. Pinku nás pozýva do štvrti, ktorú by sme v Európe nazývali hipsterskou, dávame si Biryani, jedlo z ryže a zeleniny. Na Indiu je štvrť dobre udržiavaná, ale aj tu sa stretnete s povrchovou kanalizáciou, čo je v spojení s tridsaťstupňovými teplotami kvalitným koktejlom. Zaujímavejšie je to však v centre mesta. Vyasfaltované sú len hlavné ulice, zvyšok len udupaná hlina, prvé kravy, ale hlavne množstvo túlavých psov.
Doprava je chaotická. Spočiatku si vravím, že sa od takého Teheránu nelíši. Aj tam je množstvo motoriek a každý trúbi. Delhi však je iná liga. Rozdiel robia tie masy ľudí, ktoré sú všade. Tuk-tuky, motorky a autá tak zhusťujú premávku, že je táto upchatá viac, ako v ktoromkoľvek meste, ktoré som doteraz navštívil.
Po troch dňoch aklimatizovania sa vydávame do Agry s ďaleko najzaujímavejšou stavbou Indie – Tádž Mahálom. Lístok na vlak kupujeme cez internet. Relatívne jednoduchá záležitosť. Čo však v ten moment nevieme je, že sa v Indii dá kúpiť lístok aj bez miesta, čo sa deje vo väčšine prípadov, keď kupujeme v krátkom predstihu. Miesta sú totiž často aj týždne vopred vypredané. A tak sa ocitáme vo spacom vozni bez miesta. Spací vozeň je podobný tretej triede v bývalých krajinách ZSSR. Na dlhé trasy pohodlná a lacná alternatíva. Keďže sa však v Indii dá kúpiť lístok aj bez miesta, je časť s 6 ležadlami zaplnená kľudne aj 15 ľuďmi. Ďalší ležia alebo sedia pri dverách. Nechcem vedieť, koľko ľudí cestuje vo vagóne na sedenie. My sa však našťastie vo vlaku zdržiavame len tri hodiny, na jednom ležadle sa v dvojici v pohode znesieme.
Agra má svoj Tadž Mahál, je ale aj jedným z najšpinavších miest Indie. Aký kontrast. Cudzinci sa vstup do areálu platia 1000 rupií, čo je asi 12 EUR. Človek si pomyslí, že to nie je veľa, ak však počítam, že bežný robotník na stavbe za deň zarobí 350 rupií (4€), tak to rozhodne veľa je. Miestni na druhej strane platia smiešnych 40 rupií. Prvýkrát sa stretávam s indickou byrokraciou, keď ma to areálu nevpustia s knihou, pretože je to zakázaný predmet! Keď knihu odnesiem do úschovne ležiacej 300 metrov od vstupu a znova si odstojím rad dovnútra, mi tentoraz v ruksaku nájdu notebook a pošlú ma opäť do úschovne. Zo začiatku sa nad tým ešte rozčuľujem, Indiu som považoval za demokraciu, s aspoň sčasti západnými princípmi. Mýlil som sa.
Obaja sme nervózni, Tádž Mahál však aj napriek tomu stojí za to. Krásny areál, ešte krajší Tádž Mahál, je to fakt vrchol svetovej architektúry. Všetko by bolo krásne, ak by tu neboli tie obrovské zástupy turistov. Čo už, treba si zvykať, India je druhou najľudnatejšou krajinou sveta. Keď sa od Tádž Mahálu vyberáme k miestnej pevnosti, zrazu sa ocitáme v jednom zo slumov (gét). Ľudia tu žijú v podomácky vyrobených stanoch, pobehujú tu holé deti, ženy perú oblečenie a koberce rovno na ceste, kadiaľ sa premávajú tucty autobusov plných turistov. To je sila. Cudzinci v tomto meste nechávajú ročne milióny eur a títo ľudia tu žijú na ulici. Keď sa však neskôr o tomto bavím zo svojim hostiteľom Surenderom, ten vraví, že títo a rovnako mnoho ďalších ľudí žijúcich v slumoch, si takýto spôsob života vybrali sami. Na vidieku totiž majú vlastné domy, pole, prácu, oni sa však vybrali sa lepšími peniazmi do miest. Mnoho z nich zarobí viac žobraním, ako keby ostali na vidieku.
Cez mesto Džajpur sa vyberáme do Puškaru, jedného z posvätných miest hinduizmu. Na naše prekvapenie, mesto je skôr posvätné pre turistov, trúfam si povedať, že ich tu je viac ako miestnych. Množstvo stánkov so suvenírmi, indickým oblečením, reštaurácie s jedlom z celého sveta. Na jednej strane si užívame možnosť jesť neindické jedlo, na druhej strane je cítiť, ako turizmus korumpuje miestnych. Indovia sú naoko priateľskí, ide im však vo väčšine prípadov najmä o to, ako na turistoch čo najviac zarobiť. Internet je plný príbehov o tom, ako miestni klamú, aby sa dostali k nejakým peniazom. Od predávania falšovaných cestovných lístkov k presviedčaniu, že váš hostel/hotel zatvorili a že oni vám nájdu alternatívu. Po Iráne a centrálnej Ázii sa musím opäť učiť, ako ľuďom nedôverovať.
Džodpur je posledným mestom, ktoré s Mirunou navštevujeme spoločne, tá sa vydáva do Mumbaja, kým ja na sever do Himalájí. Džodpur na mňa robí čistejší dojem, aj keď je odpadkov aj tu neúrekom. Blíži sa sviatok Holi, oslava príchodu jari, kedy sa všetci ohadzujú farebným práškom a po meste sa zapaľujú vatry. V tento deň sú ľudia veľmi milí. Pretože sa nepracuje a tuk-tuky nejazdia, cudzí ľudia vám pomôžu s odvozom, kamkoľvek potrebujete. V Džodpure nakoniec trávim viac než týždeň, pretože som si na 4 dni privyrábal ako komparzista v bollywoodskom filme, ktorý v tom čase na miestnom hrade natáčali. Bielych „hercov“ hrajúcich zlých Britov stále treba. Za tie 4 dni som stretol veľa nadšených ľudí, ktorí sa tešili zo zaujímavej skúsenosti, len aby na konci dňa zistili, že sa dnes na rad nedostanú. Sám som zo štyroch dní natáčal len raz jednu scénu, kde som hral mŕtveho britského vojaka. Zvyšok času pozostával z čakania. V kostýme pri 35 stupňových teplotách. Za necelé 4 dni (ten posledný sa zistilo, že nás nepotrebujú a poslali nás domov hneď ráno) som zarobil 3500 rupií (asi 45€), čo je na Indiu fakt dobré. Navyše sme tam mali o jedlo postarané a bolo to do toho bodu najlepšie jedlo, aké som v Indii jedol. Vrcholom tejto skúsenosti bolo, že som po viac než piatich mesiacoch opäť stretol rodáka zo Slovenska. Vlado bol jedným z tých „profesionálnejších“ komparzistov, ktorý pól roka žije v Goe (júžnej Indií) a takto si privyrába. Zvyšok roka žije v Rusku. Prezradila ho poslovenčená Ruština.
Pred odcestovaním do horského regiónu Uttrakhandu sa ešte zastavujem v meste Bikaner. Neďaleko odtiaľ sa totiž nachádza legendárny hinduistický chrám Karni Mata alebo tzv. potkaní chrám. Odhaduje sa, že v chráme žije až 25 tisíc potkanov, ktoré sú považované za sväté a majú tu o všetko postarané. Z tých tisícok potkanov je niekoľko bielych a tie sú extra posvätné. Zahľadieť takého potkana prináša šťastie a úspech. Ako v každom chráme si musíte vyzuť topánky, čo môže pre niekoho byť nechutné, potkany sú totiž úplne všade. Určite však tento chrám stojí za pozretie.
Keď sa posledný deň prechádzam po meste zbadám malý obchodík s alkoholom a mnoho ľudí pred ním. Alkohol je v Indii drahý a len málo ľudí si ho môže aj dovoliť. Fľaškové pivo stojí najmenej sto rupií (1.25€). Teplo ma máta a tak podlieham pokušeniu. Tu sa dávam do reči s dvoma učiteľmi z Džajsalmeru, mesta ležiaceho neďaleko od Bikaneru smerom k pakistanským hraniciam. Obidvaja majú Angličtinu na úrovni, jeden z nich ju dokonca učí. Dozvedám sa, že učiteľ nováčik v Indii zarobí minimálne 22 tisíc rupií (275 EUR) a s dlhoročnou praxou 60 tisíc (750 EUR), čo je na Indiu ozaj slušné. Aj keď v Indii povinná školská dochádzka neexistuje, vidno to na mnohých deťoch pracujúcich od útleho veku na trhoch a v reštauráciách, ak svoje dieťa do školy pošlete, je zadarmo aj s obedom.
V Bikanere sadám na vlak a presúvam sa do Haridwaru v štáte Uttrakhand. Odtiaľ je to do hôr už len na skok.
Indiu som pred svojím príchodom považoval za rozvinutú turistickú destináciu. Asi preto, lebo som stretol mnoho ľudí, ktorí v Indii boli. Takisto sa India považuje za demokraciu, čo len pridávalo na dojme, že táto destinácia bude jedna z tých jednoduchších. To však neplatí a prichádzajúc z centrálnej Ázie, som musel zistiť, že čo sa tam javilo ako bezproblémové, bolo v Indii takmer nedosiahnuteľnou métou. Preto tu spíšem pár rád ako si cestu v Indii uľahčiť.
VÍZUM – Kto ešte nevie, do Indie občanom Slovenska stačí elektronické vízum, ktorého žiadosť nájdete na stránke https://indianvisaonline.gov.in/evisa/tvoa.html Tu sa prvýkrát stretnete s indickou byrokraciou. Žiadosť má totiž niekoľko strán a treba vyplniť mnoho, mnoho údajov. Našťastie je možné si časť vyplnenej žiadosti uložiť a pokračovať neskôr.
Peniaze - opíšem dva hlavné spôsoby, ako sa dostať k indickým rupiám:
Zmenárne, ako ich poznáme my, tu neexistujú. Treba však hľadať turistické agentúry, väčšina vám s týmto pomôže. Treba sa však stále na kurz pýtať, vyvesený som ho v celej Indii videl asi raz.
Vyber z bankomatu je v Indii behom na dlhé trate. Ak prichádzate len na krátky čas, radšej si so sebou vezmite cash. Oficiálne totiž každý tretí bankomat v Indii nefunguje. Buď je nefunkčný, alebo nepodporuje niektorý zo systémov výberu, alebo je prázdny. Kým nejaký funkčný bankomat nájdete, môže prejsť kľudne aj deň. Viac šťastia budete mať s bankomatmi, ktoré síce za výber cudzou kartou berú poplatok 200 rupií (2,5€), aspoň ale dostatočný cash majú k dispozícii. Kvôli pretrvávajúcim problémom s hotovosťou je navyše vo väčšine prípadov možný výber max. 10000 rupií (120€) na jeden šup, čo zase môže podstatne zvýšiť vaše náklady. Dôležitá rada: skontrolujte, či vaša banka z bezpečnostných dôvodov neblokuje výbery v zahraničí.
Sim-karta – Tí, čo sa v Indii chystajú tráviť dlhší čas, určite padne vhod miestna sim-karta. Napr. vo Vodafone máte za 600 rupií (7,5€) neobmedzené volania, sms a internet v rámci krajiny. Problémom je však, že sa ako cudzinec k simkarte dostanete len v niektorých oficiálnych predajniach, ktoré sú často na okraji mesta a vy tak musíte minúť ďalšie peniaze na tuk-tuk a pod. Na vybavenie sim-karty potrebujete kópiu pasu a víza plus fotografiu v pasovom formáte. Bez toho tam ani nechoďte. Nepomôžu vám. Ak to aj všetko vybavíte, sim-kartu vám aktivujú až o niekoľko hodín. Ja som takto kvôli sviatku čakal tri dni. Musel som do predajne ísť druhýkrát, kde som zistil, že pracovník moju žiadosť ešte nespracoval! Uistil ma však, že o polhodinu všetko nabehne. Nabehlo to o tri hodiny. O tri týždne neskôr však simkarta opäť začala haprovať, tak som opäť vyhľadal vodafone predajňu, kde som zistil, že simkarta bola čiastočne deaktivovaná, pretože k nej chýbajú niektoré dokumenty, ktoré som samozrejme všetky odovzdal ešte pri podaní žiadosti. To je proste India.
Cestovanie vlakom – patrí medzi najpohodlnejšie spôsoby dopravy. Bežné sú však pre nás obrovské meškania, takže pozor ak máte tesný plán. Najjednoduchšie je kúpiť lístky u turistického agenta, čo je najdrahšia alternatíva, keďže ten si vezme prirážku minimálne 100 rupií. Mne sa osvedčilo ísť na stanicu. Ak chcete lístok s miestom, musíte však ísť na špeciálnu kasu, ktorá sa často nachádza mimo stanice. Tu dostanete formulár, kde musíte vypísať údaje o cestujúcom a o vlaku a podľa toho vám zamestnanec vytlačí lístok. Lístok sa dá kúpiť aj cez internet na stránke https://www.irctc.co.in/eticketing/loginHome.jsf. Najprv je treba zaplatiť 100 rupií za otvorenie účtu. Potom to už funguje normálne, jediný problém je často vypadávajúci systém platenia kartou. Treba teda mať dosť trpezlivosti.
Ako uvádzam v článku vyššie, miesta vo vlaku sa často vypredajú aj týždne vopred a aj keď sa lístok na konkrétny vlak dá kúpiť, neznamená to, že aj budete mať miesto. Ak pri výbere lístka stojí niečo iné ako „AVAILABLE“, tak to radšej nekupujte. Budete buď bez miesta alebo vás hodia na čakaciu listinu. To sa týka hlavne diaľkových trás.
Pre tých, čo si nestihli včas kúpiť lístok, je tu jedna finta. Asi 100 lístkov na každý vlak je možné zakúpiť deň pred odchodom. Táto služba sa (neviem prečo) volá „tatkal“ a stojí len asi 100 rupií a zaručí vám miesto vo vlaku.
Vlaky indických železníc majú 5 rôznych tried. Prvé tri triedy sú v klimatizovaných vagónoch. Ďalšia trieda je tzv. sleeper class, niečo na spôsob tretej triedy v bývalom Sovietskom zväze. Vagóny sú vybavené ventilátormi, okná a dvere sú nonstop otvorené, preto sa cesta v tomto vozni dá prežiť. Najnižšia trieda je „seating class“. Tu cestujú tí najchudobnejší a ak sa jedná o dlhšiu cestu, tak by som to neodporúčal. Tlačí sa tam totiž obrovské množstvo ľudí.
JEDLO – Ja som potreboval dlhý čas, kým som v Indii našiel, čo mi chutí. Pouličný predaj je bezpečný, avšak na môj vkus sa príliš veľa jedla frituje, čo je v indických horúčavách problém. Hlavne na severe sa k mäsu prakticky nedostanete, jedlo je pre našinca dosť pálivé. Takisto mliečne výrobky nájdete len v niekoľkých supermarketoch (napr. BIGBAZAAR vo veľkých mestách) a obchodoch. Dokonca nájsť obyčajný chlieb môže byť ozaj ťažká záležitosť. Hlavne zo začiatku som tak bol nútený jesť stále v reštauráciách alebo v pouličných stánkoch
Najviac ma prekvapila neznalosť Angličtiny. Len veľmi málo ľudí hovorí ozaj komunikatívnou Angličtinou. Hlavne ľudia, ktorí vás budú oslovovať na ulici za účelom vám niečo predať, vedia po anglicky len pár viet a budú to opakovať dookola.
V Indii si treba dávať pozor na podvody. Je ich obrovské množstvo. Nerád to odporúčam, ale je lepšie sa s miestnymi nedávať do reči. Vo väčšine prípadov nakoniec vysvitne, že od vás niečo chcú.
Žobranie je veľmi rozšírené a neodporúčam ho podporovať. Najlepšie je však stále mať pár drobných po ruke, na mieste mimo zvyšku vašich peňazí a cenností.
