Po desiatich hodinách v neklimatizovanom vlaku a teplotách nad 35 stupňov prichádzam do mesta Nongkchaj, kde stretávam Talianku pracujúcu v hlavnom meste Laosu – Vientiane. Spolu sa vezieme tuk-tukom k hranici a autobusom po Moste priateľstva k laoskej imigrácii. Do Laosu mi v tomto prípade netreba vybavovať vízum vopred. To priamo na hranici stojí $31. Oficiálne stojí $30 a ja si najprv myslím, že ten extra dolár bude na autobus, ktorý vás odvezie do mesta. Dajú vám totiž aj potvrdenku. Mýlim sa však a doteraz mi je záhadou, prečo to pýtajú. Oficiálny úplatok.
Vo Vientiane sa stretávam so svojou hostiteľkou Nhu, ktorá je pôvodom z Vietnamu, ale pracuje vo Vientiane pre Organizáciu na ochranu rieky Mekong. Tá má tu totiž hlavné sídlo. Od Nhu sa dozvedám, že v čase obdobia sucha sa netreba báť komárom prenášaných chorôb, akými sú malária, denge alebo japónska encefalitída. Keďže som nebral ani antimaláriká ani som sa proti týmto chorobám neočkoval, dával som si na uštipnutia pozor. Nebezpečnými sa komáre podľa Nhu stávajú až v období dažďov, pretože sa nesmierne premnožia. Neviem teda, či sa zvýši len riziko ochorenia alebo sa choroba v období sucha proste nevyskytuje.
Vientian by namiesto hlavného mesta kľudne mohli nazývať hlavnou dedinou. Celý Laos je totiž výrazne vidieckou krajinou a aj samotný Vientian pozostáva hlavne z domov. Človek tu nájde len málo vyšších budov. Apartmánové budovy som nezahliadol žiadne. Ikonickou stavbou je Víťazný oblúk podobný tomu v Paríži, ktorý postavili v šesťdesiatych rokoch z betónu. Okrem Víťazného oblúka je ešte zaujímavý pohľad na rieku Mekong tvoriacu hranicu medzi Laosom a Thajskom. V meste takisto nájdete obrovské množstvo chrámov a pagod. Napriek tomu, že je Laos socialistickou krajinou, náboženstvo sa tu bežne praktizuje.
Väčšinu času vo Vientiane trávim vysedávaním v miestnych reštauráciách a pitím hrdosti Laosanov – piva Beerlao. Teplota sa tu totiž šplhá na 38 stupňov a je tu neuveriteľne vlhko.
Z Vientianu sa ďalej uberám na sever do známej dediny Vang Viengu. Vang Vieng sa nachádza asi na pól cesty medzi Vientianom a Luang Prabangom. Dedina na rieke Nam Song sa na prelome tisícročí stala Mekkou pre párty-cestovateľov. Vyrástlo tu obrovské množstvo barov, všade púšťali seriál Priatelia. Drogy a alkohol na každom mieste. Najobľúbenejšou zábavkou sa stalo splavovanie rieky na nafukovacích kolesách a požívanie obrovského množstva alkoholu popri tom. Až kým sa takýmto spôsobom nezabilo 22 mladých ľudí v roku 2011. To dosť negatívne ovplyvnilo imidž krajiny a autority väčšinu barov pozdĺž rieky pozatvárali. Splavovanie však ostalo. A drogy tiež. Podobne ako v iných krajinách Ázie, aj tu sa prechovávanie drog (vrátane marihuany) oficiálne trestá dlhoročným väzením. Miestna polícia si však z tohto spravila biznis pre seba. Ak vás prichytia, dajú vám možnosť vykúpiť sa. Internet je plný varovaní, keď turisti prichytení pri čine museli zaplatiť 500€, aby im vrátili pas. Vyzerá to však tak, že takéto nebezpečenstvo od požívania drog v Laose nikoho neodradilo.
Vang Vieng však priťahuje aj iné typy ľudí. Mnohí sem prichádzajú práve za prírodou. Vang Vieng je totiž v krasovej oblasti s typickými cukrovými homoľami a množstvom jaskýň. Dá sa tu toho prebádať celkom dosť. Až na to teda, že aj tu si miestni zvykli na bohatých turistov a za všetko, čo sa dá speňažiť, pýtajú vstup. Prechod cez rozbitý drevený most, vstup do jaskyne a pod. Aj tu sa vstupnému vyhýbam, ako to len ide. Vidno, že je to namierené vyslovene na turistov, pretože pri moste, ktorý vedie do dediny, nikto vstupné nepýta. Klasika. Ja si prenajímam bicykel a vydávam sa k jaskyniam pri dedinke Nadao. Prvá jaskyňa síce nie je tak členitá, ale je dlhá a po 20 minútach chôdze sa nedostávam ani na koniec. Druhá jaskyňa je veľmi členitá a dá sa tu ľahko poblúdiť. Jaskyňa však je podstatne kratšia ako tá prvá. Neďaleko odtiaľ sa nachádza Vodná jaskyňa plná čínskych turistov. Tu si prenájmete nafukovacie koleso a držiac sa lana sa presúvate po jaskyni. Tuctová záležitosť, nič pre mňa.
Z Vang Viengu sa ďalej presúvam do bývalého hlavného mesta Luang Prabang. Prvýkrát sa veziem nočným autobusom, ktorý má namiesto sedadiel poschodové postele, čo robí dlhú cestu príjemnejšou. Ak však idete horami, je to celkom záťaž na žalúdok, hlavne ak spíte na poschodí. 180 kilometrová cesta trvá dokopy 9 hodín. Ako v Nepále. Problémom v Laose však nie sú cesty, ale skôr kultúra cestovania, kde sa robí veľa páuz a nikto sa nikam neponáhľa. Dobre to vystihuje vtip, že oficiálny názov v Angličtine “PDR Laos” – People´s Democratic Republic of Laos (Ľudovo-demokratická republika Laos) v skutočnosti znamená Please Don´t Rush (prosím, neponáhľajte sa). Na pomalé cestovanie som si síce zvykol, aj tak ma však nahnevalo, keď sa vodič rozhodol dať pauzu 12 kilometrov pred Luang Prabangom. Keď sa po pól hodine všetci najedli a ja som si myslel, že už pôjdeme, vodiča napadlo, že sme ešte netankovali. To nemohol spraviť v čase, keď sme robili tú pauzu? Okrem toho je autobusová stanica v Luang Prabangu 10 kilometrov od mesta a hromadná doprava tu neexistuje. Sranda. Po troch kilometroch pešovania sa mi podarí zastaviť a zviezť sa zdieľaným tuktukom do mesta.
Luang Prabang by sa dal rovnako ako Vientian považovať za dedinu s výrazne silnejším turizmom. Obrovské množstvo chrámov a pagod, a to celé v prekrásnej scenérii hôr a vegetácie. Stojí za pozretie. Neďaleko odtiaľ sa navyše nachádza areál s krásnymi vodopádmi Kung Si a útulkom pre medvede držané v zajatí kvôli svojej žlči, ktorá sa využíva v čínskej medicíne. Obchod s divokými zvieratami je naďalej veľký problém v Laose a ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie.
V Luang Prabangu sa moja laoská cesta končí. Nie je to preto, že by to nebola zaujímavá krajina. Práve naopak, je to divoká krajina s množstvom domorodých kmeňov najmä na severe krajiny. Takisto bol Laos dôležitým aktérom vo Vietnamskej vojne, ide o krajinu so socialistickým zriadením. Čo však odrádza je zdĺhavé a drahé cestovanie a neexistencia väčších obchodov, kde by sa dalo kúpiť napríklad pečivo alebo jedlo, ktoré si človek môže vziať so sebou. Neviem, či to súvisí s turizmom, ale kým varené jedlo bolo na každom kroku, v obchodoch sa nedalo okrem vody, sladkých nápojov a “vifoniek” kúpiť prakticky nič. Najbližšie teda len Laos a z domu prineseného jedla. Aby to bolo aj nejaké dobrodružstvo.
Z Luang Prabangu volím letecký presun do Hanoja, keďže v tomto prípade netreba vízum vybavovať vopred a ušetrím si 24 hodinovú cestu autobusom.
Vietnam bude úplne iná káva. Rozvinutý, krásny, priateľský. Už čoskoro.
