Provincia Vnútorné Mongolsko sa od doposiaľ navštívených častí líši zásadne. Je tu podstatne viac nekultivovaného územia a menej miest. Miestni poľnohospodári sa podobne ako v Mongolsku zaoberajú hlavne chovom dobytka. V provincii však žije len 10% pôvodného obyvateľstva, zvyšok tvoria Číňania. Špecifikom Vnútorného Mongolska sú bilingválne názvy v Mongolčine a Čínštine. Na rozdiel od Mongolska, ktoré používa azbuku, si Vnútorné Mongolsko zachovalo svoje pôvodné písmo, ktoré je pre mňa rovnako ako čínske znaky, nečitateľné.
Z Hohhotu sa vyberám do malého provinciálneho mesta Chasuqi (Časuči), kde sa stretávam so svojou hostiteľkou Sainou. Už cesta tam naznačuje, že v tomto regióne budem ešte väčšou raritou ako vo zvyšku Číny. Každý sa mi zdraví, deti zo seba vypotia hanblivé „Hello“. Na ulici každý otáča hlavou, niektorí sa pozdravia, iní sa uprene dívajú. Deti sa ma niekedy až boja. Podstatné však je, že z týchto ľudí necítiť nenávisť, ale zvedavosť.
Saina sa považuje za Mongolku, avšak jazyk svojich predkov neovláda. Aj takto vyzerá počínštenie v praxi. Z jej rodiny Mongolčinu ovládajú len starí rodičia. Mongoli sú hrdí na svoju históriu. Hlavne na Džingischána. Považujú sa za mierumilovný národ s obrovskou úctou k prírode a silným pocitom komunity a disciplínou. Mongoli vraj nikdy nekradnú a ak aj áno, naučili ich to Číňania. Vnútorné Mongolsko patrí rozlohou k najväčším provinciám Číny. V súčasnosti však 90% obyvateľov tvoria práve Číňania. Mongolom zobrali pôdu a väčšinu nasťahovali do miest. Po uvoľnení režimu však mnohé pozemky nenašli svojich pôvodných majiteľov, naopak, darovali ich tu prisťahovaným Číňanom. Napriek tomu, že etnickí Mongoli len málokedy vlastnia veľké pozemky, ide stále o niečo, čím sa meria ich bohatstvo. Napríklad sa starí rodičia Sainy pýtajú, aké veľké pozemky vlastní moja rodina. Nakoniec teda uzatvárajú, že sa ako potenciálny ženích pre Sainu nehodím.
Saina mi ďalej vysvetľuje, že menšiny v Číne nikdy nespadali pod politiku jedného dieťaťa a že sú menšiny v mnohých spoločenských sférach pozitívne diskriminované (to sa pravdepodobne netýka Ujgurov, ktorí sú naopak výrazne perzekuovaní) napríklad v tom, že ak ako etnický Mongol študujete na vysokej škole, automatický vám pridajú kredity len za to, že ste Mongol. Dokonca sa vraj veľa Mongolov vyvlečie zo spáchania trestných činov bez ujmy len za to, že sú Mongoli.
Z Hohhotu sa stopom vyberám na západ do púšte Gobi s dunami. Medzi mestam Boutou a Ordos sa rozprestiera asi 100 kilometrov dlhý a 20 kilometrov široký pás krásneho zlatistého piesku. Púšť je podstatne väčšia, avšak aspoň na území Číny sa veľká časť púšte využíva na pestovanie kukurice. Ako všade v Číne, aj z tohto pásu dún sa spravila turistická atrakcia, stačí však prejsť o niekoľko kilometrov ďalej a nestretnete absolútne nikoho. Rozkladám stan a užívam si samotu, piesok a západ slnka v diaľke. Nasledujúci deň sa ako inak vraciam stopom do Hohhotu odkiaľ už definitívne pôjdem na sever do Mongolska. Keď kamionistovi vravím, že som zo Slovenska, ten ukáže na svoje topánky a vystrčí palec na ruke. Slovenské topánky sú dobré. Ozaj, na vlastné oči som videl vybrámy vyrobené na Slovensku, a to v Číne. Kto by si to pomyslel?
V Hohhote sa kvôli stopovaniu dostávam prvýkrát do problémov. Zastavuje ma policajná hliadka a trvajú na tom, aby som šiel s nimi. Pred policajnou stanicou mi cez prekladač vysvetľujú, že za mnou príde policajt hovoriaci po anglicky. Nakoniec však len zavolajú niekomu, kto ovláda Angličtinu, ten mi vysvetlí, že stopovať nesmiem a trvá na tom, že ma policajti odeskortujú na železničnú stanicu. Nakoniec ma páni policajti odvedú na MHD, ja sa odveziem do mesta Ulančáb, odtiaľ pokračujem v stopovaní.
Neďaleko od Ulančábu stanujem. Z krásneho miesta na lúke neďaleko diaľnice sa však vykľuje „kafiléria“ dobytka. Všade sú roztrúsené telá mŕtvych oviec, somárov a kráv. Ja som však dorazil až za tmy a aj keď tam trochu zapáchalo, predpokladal som, že to bude hnoj. V meste Bajan Cagan moje stopovanie končí. Krásna diaľnica, avšak za hodinu prešlo asi 5 áut. Do Mongolska to asi nikoho neťahá. Zvyšok cesty sa teda veziem vlakom do hraničného mesta Ehrenhot. V Ehrenhote vidím prvé zástupy turistov odkedy som dorazil do Číny. Dôvod? Cestujú vlakom z Pekingu do Mongolska a práve v Ehrenhote sa kvôli rôznemu rozchodu koľají menia podvozky, čo trvá 4 hodiny.
Moja presne dva mesiace trvajúca cesta Čínou sa chýli ku koncu. Na cestovanie je Čína ako stvorená. Je to zaujímavá kombinácia rozvinutosti, inakosti, ale aj frustrácie z neznalostí Angličtiny a veľmi odlišného jedla. Vzhľadom na svoju rozlohu však už teraz viem, že sa sem vrátiť ešte musím.
