Rusko I - republika Burjatia, jazero Bajkal a ruská pohostinnosť

Autor: Tomáš Benedik | 20.9.2018 o 18:00 | Karma článku: 10,14 | Prečítané:  13605x

Prečítajte si o mojich prvých dojmoch, o ruskej pohostinnosti, o zaujímavých stretnutiach, stopovaní aj o tom, že Rusko je oveľa civilizovanejšie, ako sa o ňom hovorí.

Rusko – zo všetkých krajín, ktoré som navštívil, sem som sa vždy tešil najviac. Problémy s vybavením víza v zahraničí však takmer úplne tento sen zničili. Ja som však tu a idem do toho. Už teraz však viem, že 30 dňové vízum mi absolútne stačiť nebude. 15 augusta ráno sa vydávam na hranicu. Pešo prejsť nemôžem, a tak sa pýtam šoféra jediného čakajúceho auta, či ma nezoberú na druhú stranu. Ten si ma premeria, ťažko však odmietnuť, ak tam stojí len on a navyše sám musí čakať. Napriek tomu, že áut je málo, celá procedúra trvala asi 3 hodiny. Vítajte v Rusku. „Úplatky neberieme“ majú vylepené všade. Sergej a Anton ma nakoniec berú až do hlavného mesta Burjatskej republiky Ulan-Ude. V Mongolsku otvorili obchod, tak tadiaľ pravidelne jazdia. Obaja sú v mojom veku, obaja ženatí a ani jeden nechápe, ako môžem cestovať tak dlho a hlavne bez ženy. Už na prvý pohľad je jasné, že v tejto časti Ruska sa rodina zakladá podstatne skôr ako u nás. Trasa medzi Kjachtou a Ulan-Ude je typicky ruská. Zo začiatku reprezentatívny asfalt, neskôr tankodróm, nespevnená krajnica a hlavne množstvo úsekov, kde sa trasa rekonštruuje a nie je tam žiaden asfalt. Sergej si to však celý čas reže aspoň stovkou, na lepších úsekoch kľudne aj stošesťdesiat. Jediný pripútaný pasažier som ja na zadnom sedadle. Priznávam, že som sa bál, že skončíme, ako v tých vtipných ruských videách, niekde v zákope. Serjoga sa ma pýta, či si nechcem natrhať marihuanu, ktorá rastie všade popri ceste. Vraj je najlepšia v Rusku, za jej držanie však hrozí basa na dvadsať rokov. Obaja sa smejú, či sa nebojím ruskej mafie a že si mám dávať pozor na banditov.

Mesto Ulan-Ude je známe najväčšou bustou tavarišča Lenina na svete. Je fakt obrovská. Centrum mesta je krásne a čisté. Široké námestia plné kvetov, fontány, lavičky, všetko je krásne udržiavané. Na Leninovom námestí je navyše zákaz fajčenia a pitia alkoholu a je tu preto citeľne menej asociálov ako napríklad v Ulanbátare. Som rád, že som v Rusku, cítim sa tu ako doma, ani tie legendárne predavačky nie sú až také hnusné. Nehovoriac o jedle a plných supermarketoch. Oproti takej Číne a celkovo Ázii je to fakt uvoľnenie. Užívam si jedenie chleba so syrom, zemiakovým šalátom, tvaroh, klobásy, mlieko. Človek si začína ceniť veci až vtedy, keď ich stratí. Prvá vec, ktorá mi udrie do očí je to, že sa ľudia strašne chmúria a sú veľmi vážni. Jedine tí mierne opití – jeden sa ma pýtal, či si odo mňa nemôže zavolať – sú milí a usmiati.

 

 


Moja hostiteľka Jevgenia žije na okraji mesta a z bytu má krásne pohľady na Bogorodskij ostrov, ktorý vytvára rieka Selenge a jej rameno Zaboka. Žije spolu s mamou, o ktorú sa stará. Tridsiatnička bez muža a detí sa s otázkami o rodine stretáva často. V tomto regióne ste v takom prípade za čudáka a lúzera. Dokonca jej ľudia vravia, že aj bez muža by mala mať dieťa. Len tak, pre radosť. Faktom je, že čím ďalej od Moskvy, tým skôr svadba a deti. Veď tu nič iné na robote predsa nie je. A aké cestovanie?


V Ulan-Ude sa zdržiavam tri dni, počas prvých 7 dní sa však ako cudzinec musím prihlásiť úradom. Normálne to za vás urobí ubytovacie zariadenie, keďže však využívam couchsurfing, chcem to vybaviť sám. Som prekvapený, keď zisťujem, že ani netreba ísť na cudzineckú políciu. Stačí zájsť do tzv. MFC (многофункциональный центр), kde si vezmete číslo, dáte pas a imigračnú kartu, váš hostiteľ takisto predloží pas a oni vám vytlačia formulár, opečiatkujú a je to vybavené behom desiatich minút. A u nás na Slovensku sa musia cudzinci stavať do rady o tretej v noci. Rusko-Slovensko 1:0


V Ulan-Ude som okrem centra mesta ešte navštívil budhistický komplex Dacan Rinpoče Bagša s pekne zariadeným parkom plným kvetov. Odtiaľ sa vyberám k Bajkalskému jazeru. Keďže drvivá väčšina turistov sa na Bajkal vyberá z Irkutskej oblasti a na ostrov Olchon, ja spravím presný opak. Stopom sa veziem na sever do dediny Usť-Barguzin a odtiaľ ďalej na polostrov Svjatyj nos. Nečakám ani päť minút keď mi zastavuje Serjoga a Ira, ktorí sa s deťmi vyberajú na daču v Usť-Barguzine. Cesta vedie hlbokou tajgou s niekoľkými dedinami a mestečkami. Prvýkrát vidím Bajkalské jazero. Dotiahol som to až sem a netrvalo to ani rok. Vysádzajú ma pred vstupom do Zabajkalského národného parku a ja sa pešo vydávam ďalej. Opäť stopujem a opäť mi zastavuje rodinka s dvomi deťmi. Keďže ani sám neviem, kam chcem ísť, vydávam sa spolu s nimi k inému jazeru hneď vedľa toho Bajkalského. Nakoniec však všetci odtiaľ utekáme. Dôvodom sú komáre, ktoré štípu aj cez oblečenie a hlavne mušky, ktorých tu polietavajú húfy a hryzú vás na každom odkrytom mieste. Do vlasov, do tváre, do očí. Proste sa tu na čerstvom vzduchu nedá vydržať, a tak všetci zdrháme späť do Usť-Barguzinu a na jednu z tamojších pláží na Bajkalskom jazere. Povinné plávanie v jazere nevydržím viac ako minútu, voda je ľadová, Rusom to ale nejako nevadí. Ani sa nečudujem, keď tu v zime majú aj -40˚C.

Aleksei žije s rodinou takisto v Ulan-Ude a do Usť-Barguzinu prišli na návštevu. Jeho kamarát Oleg však dlho neotáľa a máme dve fľaše vodky na stole. Pijem však len ja a Aleksei. Aleksei ma naučí, že brzdiť stačí ovoňaním niečoho od paradajky až po niekoho vlasy, dôležité však je zakušať. Veľa si z tejto noci nepamätám, dvaja sme vypili liter vodky. O štvrtej ráno sa však budím v ich minibuse a odchádzam do stanu, ktorý som našťastie večer postavil. Ráno sa necítim zrovna najlepšie. Takto som nepil snáď odkedy som bol na návšteve brata vo Švédsku, čo bolo pred vyše rokom! Psy zožrali všetko, čo sme nechali na stole, medvede však nedošli. Aleksei je oproti mne v pohode. Vravel, že sme diskutovali aj o Putinovi. Bodaj by som si to aj pamätal.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Keď sa stretne vodca Harabin s vodcom Kotlebom (píše Samo Marec)

Vodcovia majú problém ustúpiť. Nemusí to však byť dobrá správa.


Už ste čítali?