Japonsko I - divoký ostrov Hokkaido

Autor: Tomáš Benedik | 18.10.2018 o 18:00 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  2915x

Kto by povedal, že Japonsko môže byť aj jedna veľká divočina? Horúce pramene, hlboké lesy a blízke stretnutie s medveďom som tu teda nečakal.

Japonsko pôvodne na mojom zozname krajín nefigurovalo. Má totiž povesť rozvinutej a drahej krajiny s veľkými metropolami. Nie je tu čo objavovať. Pre síce drahú, ale veľmi vhodnú lodnú linku medzi ostrovom Sachalin a severným japonským ostrovom Hokkaido som sa však pre návštevu Japonska nakoniec rozhodol. Ešte v Južno-Sachalinsku sa stretávam s Takumim, mladým študentom s Jamagaty, ktorý na bicykli vyšľapal až na ostrov Sachalin a bude sa tou istou loďou vraciať do Japonska. Ako je už u mňa zvykom, okrem stiahnutia mapy ostrova Hokkaido (aplikácia maps.me) a rád, ako v Japonsku stopovať nič viac neplánujem a keď prichádzame do prístavu Vakkanaj na severe ostrova, pridávam sa k Takumimu a spolu sa vydávame hľadať kemping v lese nad Vakkanajom. Oproti ostrovu Sachalin je časové pásmo o v celom Japonsku o dve hodiny pozadu, čo znamená, že slnko aj v lete zapadá už okolo 18. hodiny. Pasová kontrola prebieha typicky japonsky. Ľudia sú až prehnane milí a ústretoví. Aj keď ma jeden z mladých policajtov prehľadáva, ako na letisku, keď zapípate, robí to s takým rešpektom a hanbou, že mi ho až je ľúto. Všade sú vylepené oznamy, že v Japonsku je zakázané pri sebe nosiť nožík, hoc aj vreckový. Rýchlo teda ten svoj skrývam v batožine. Kemping nad mestom Vakkanaj je so všetkým, čo treba a je bezplatný. Neskôr zisťujem, že takýchto kempov je po celom ostrove neúrekom.Takumi mi pomáha s napísaním stoperského listu v Japončine pre prípad, že môj šofér nevie ani slovo po anglicky. Lúčime sa s tým, že sa večer stretneme v asi 170 kilometrov vzdialenom meste Najoro. Takumi si verí, že to na bicykli dá. Nedal. Ja sa pešo vyberám na koniec mesta Vakkanaj, odkiaľ stopujem. Je to prvá krajina, v ktorej budem stopovať na ľavej strane cesty. Stopovanie je nečakane jednoduché. Na rozdiel od Číny takmer každý ovláda aspoň základné frázy v Angličtine, dávajú mi ochutnať japonské špeciality a sú veľmi výreční, aj keď niekedy len v Japončine. V meste Najoro opäť nachádzam kemping, kde dva dni oddychujem a objavujem. Divé zvieratá tu nie sú plaché. Srny, jelene, líšky sa bezproblémovo pohybujú v okolí obydlí a ľudí.

Japonsko mi tu pripadá strašne nudné. Ľudia sú strašne pomalí, šoféri veľmi opatrní, chodci čakajú na červenú,  aj keď široko-ďaleko nie je ani jedno auto. Architektúra o ničom. Bola chyba sem prísť? Prvé dni sa preto rozhodujem oddychovať, naháňačka po Rusku ma vyšťavila, tu v Japonsku sa môžem zdržať 90 dní, takže mám času dosť. V metropole stredného Hokkaida trávim ďalšie 3 dni, stretávam sa s Japonkou Jui a Ruskou Mášou, ktorá tu žije už piaty rok. Ani Asahikava mi nepripadá nijako špeciálne zaujímavým mestom. Po zozbieraní nejakých informácií od miestnych sa stopom vyberám do hôr južne od Asahikavy.

Prvým cieľom sú termálne pramene pod sopkou Tokači Dake, ktorá naposledy vybuchla v roku 1989. Termálne pramene Fukiage sa nachádzajú v strede lesa a sú bezplatné. Neďaleko odtiaľ nocujem v kempingu a večer sa do termálnych prameňov vydávam zohriať. Noci už sú chladné, tak to prichádza vhod. Na druhý deň stopujem na západ pod najvyššiu horu ostrova Hokkaido – Asahi Dake. Výstup na vrchol je síce plný turistov, všetci sa však tou istou cestou aj vracajú a ja si to ďalej mierim po hrebeni na východ, kde nestretávam ani živú dušu. Za to krásne výhľady, kaldery, snehové polia a silný vietor. Večer dorážam do ďalšieho kempu. Prúser je akurát v tom, že naďalej pretrváva silný vietor a zima, ja zbieram všetky balvany v okolí, aby som stan poriadne pripevnil. Ráno sa budím do mrazivého rána. Nie žeby som toho nejak veľa v noci aj naspal. Odtiaľ sa ďalej vydávam do turistickej osady Sounkyo a stopom do mesta Kitami, kde pár nocí prenocujem u Namikiho.

 

Kitami rovnako patrí k tým nudným japonským mestám, je známe výrobou mentolu a pestovaním cibule. Kitami je len medzizastávkou, ja to mám namierené ďalej na východ do Národného parku Širetoko, ktorý je po celom Japonsku známy najvyššou koncentráciou medveďa hnedého v krajine. Kempingy sú tu vybavené elektrickým plotom, aj tak sa však srny a jelene pasú hneď vedľa stanov.

Moja túra začína pri vodopáde Kamuiwakka, ktorého voda je napájaná termálnymi prameňmi. Trasa vedúca na hrebeň hôr je divoká. Hustá kosodrevina, neupravené chodníky, pavučiny každých 5 metrov. Pospevujem si, aby som o svojej prítomnosti informoval miestne medvede. Po asi dvoch hodinách vychádzam z lesa do skalného terénu kde oddychujem a naberám vodu z kaluže na skale. V tom začujem šuchot v kosodrevine a zazriem medvedicu s mláďaťom (asi z minuloročného vrhu) asi 50 metrov na druhej strane vyschnutého koryta rieky. Medvede si ma absolútne nevšímajú, oslovujem ich, nič sa však nedeje. Pomaly prehľadávajú okolie, mláďa je podstatne aktívnejšie ako matka. Po niekoľkých minútach to vyzerá, akoby ma medvedica zavetrila a oba medvede pomaly miznú v tej istej kosodrevine, z ktorej vyšli. Ja na svojom strategickom mieste vyčkávam ešte ďalšiu polhodinu a vydávam sa ďalej na hrebeň. Doškriabaný a dobitý sa po piatich hodinách dostávam na prvú rázsochu, o ďalšiu hodinu stúpania a klesania konečne na hlavný hrebeň. Sú už tri hodiny poobede, keď mi oproti ide asi 70 ročný pán s malým ruksakom. Odtiaľ to je dole minimálne ďalších 5 hodín! Dúfam, že sa pán dostal domov živý a zdravý. 

 

Je pol piatej, keď dorážam k plesám, kde má byť miesto na stanovanie. Nik tu však nie je a ja tu sám stanovať netúžim. Čas ma začína tlačiť, o chvíľu bude tma. Nepremyslene sa rozhodujem si cestu skrátiť cez kosodrevinu. Zlý nápad. Kosodrevina síce vyzerá byť malá, keď však stupím mimo konára, celý sa prepadávam do húštiny. Nohy som si našťastie nedolámal. Už je tma, keď míňam ďalšie miesto na stanovanie a pána, ktorý tu práve rozkladá stan. Bingo! Pán je ozajstný zálesák, chystá sa tu ostať týždeň, opravuje totiž chodníky. Národný park Širetoko je okrem medveďov známy aj nevyspytateľným počasím, z troch strán ho totiž obmýva more a zrážky v kombinácii so silným vetrom sú tu časté. Mne však počasie praje a vlastne si ani neviem predstaviť ísť túto trasu v daždi. Po zostupe nocujem v kempingu neďaleko dediny Rausu. Aj tu je na dosah bezplatné termálne kúpalisko Kumanoyu.Z dediny Rausu možno dovidieť na súostrovie Kurily patriace Rusku. Ja stopujem k jazeru Kušaro známemu termálnymi prameňmi a plážou, kde si môžete v piesku vyhĺbiť vlastný termálny bazénik. Aj samotná voda jazera je pri brehoch príjemne teplá. Kemping je síce už uzavretý, rozložiť stan však môžem aj tak.  

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?