Japonsko II - nocovanie v parkoch a prvá autohavária

Autor: Tomáš Benedik | 22.12.2018 o 18:00 | Karma článku: 4,11 | Prečítané:  1579x

Pätnásty mesiac na ceste a záverečná časť cestovania po ostrove Hokkaido. Prvá pozvánka do japonskej domácnosti, prvá autohavária a množstvo stretnutí s príjemnými ľuďmi. Prírodné krásy ako bonus.

Keďže kemping je uzavretý, v noci som na mieste úplne sám. Atmosféra je však mierne strašidelná, hlavne keď sa vraciam k stanu a nejaké zviera po mne začne nepríjemne pišťať. Prítomnosť medveďov tu je takisto vysoko pravdepodobná. Ráno sa balím a vyrážam späť do Asahikavy. Po ceste sa zastavujem pri ďalšom termálnom prameni, ktorého voda napĺňa malú nádržku, ktorá sa neskôr vlieva do jazera. Aj tu som úplne sám. Stopovať odtiaľ je však zdĺhavé, takmer žiadne autá tadiaľ nechodia. Nakoniec mi zastavuje dodávka s Francúzom v aute. Ten sprevádza skupinu cykloturistov z Austrálie, ktorí sa rozhodli ostrov Hokkaido precestovať na bicykloch. Chlapík sa ponúka, že ak ma na ceste ešte uvidí (musí totiž na svoju skupinku pravidelne čakať), zastaví mi. To sa stane ešte jeden krát. Svoj deň končím v mestečku Kamišihoro v ďalšom kempingu. Aj tento je už zavretý, sezóna skončila, noci sú už chladné. Posledná etapa do Asahikavy vedie krásnymi horami a jesennou scéneriou. Prvý a posledný krát sa v Japonsku veziem na veľkom kamióne.

V Asahikave sa opäť stretávam s Ruskou Mášou. Máša ma uvádza do Sovietskeho filmového umenia. Po prvom filme („Operácia Y“) si o sovietskej kinematografii pomyslím svoje. Ďalšie dva filmy ("Kaukazská väzenkyňa" a "Ivan Vasilievič mení povolanie") sú však podstatne lepšie a vtipnejšie. Poznáte tieto filmy?
Z Asahikavy sa vyberám najprv na juh do mestečka Šimukapu, kde kvôli dažďu nakoniec ostávam 3 noci. Odtiaľ ďalej do hlavného mesta ostrova Hokkaido – Sappora. Po ceste sa zastavujem v mestách, ktoré sa nachádzajú v blízkosti epicentra nedávneho zemetrasenia. Niektoré domy si to ozaj odniesli.

Do Sappora prichádzam večer. Kemping, v ktorom som plánoval prespať však je hlboko v lese a nie je tam nik. Rozhodujem sa teda prespať niekde v parku. Nemusím dlho hľadať a nachádzam park s ihriskami. Až za tmy v kúte parku rozložím stan a skoro ráno miesto opúšťam. Zisťujem, že takýto spôsob ubytovania je oveľa lepší, kempingy sa totiž často nachádzajú ďaleko od miest. Všetky parky v Japonsku sú vybavené sociálnymi zariadeniami, čo na komforte len pridáva. Samotné Sapporo ma rovnako ako zvyšné mestá na ostrove nenadchlo. Mesto bolo založené pred 100 rokmi, historické budovy tu teda nehľadajte.

Zo Sappora sa ďalej vyberám na juh. Prvýkrát sa chystám stopovať na diaľnici. To však nie je také jednoduché, ako sa zdá. Najprv to skúšam pred mýtnou bránou, odkiaľ ma vyháňa pracovník diaľnice. Neďaleko odtiaľ sa dostávam na samotnú diaľnicu, kde autá zastavujú, aby prešli cez mýtnu bránu a je tu aj parkovisko. Ten istý pán však prichádza opäť s tým, že to je nebezpečné. Neviem, čo je nebezpečné na stopovaní na parkovisku, ale OK, to som od Japoncov aj čakal. Nakoniec ma však jeden z kolegov tohto pána vezie von z mesta, odkiaľ sa ľahko dostávam do mesta Tommakomai. Na stopovaní mimo diaľnice ma hnevajú dve veci: zdĺhavosť a množstvo chodenia. Mám však šťastie. Zastavuje mi starší pár a ponúka sa odviezť ma do mesta Muroran. Ako som z posunkov pochopil, práve sa vrátili z Tokya, kde žije ich syn. Aby tam nemuseli šoférovať, využili prepravu loďou. Tento pár si ma veľmi obľúbil. Nakoniec mi robia sprievodcov mestečkom Muroran známym krásnymi útesmi a prírodou, pozývajú ma na originálne japonské suši a dokonca mi ponúkajú útočisko vo svojom dome na noc. Také niečo sa neodmieta. Po piatich dňoch v stane skutočná sprcha prichádza vhod. Na druhý deň mi moji hostitelia ukazujú jazero Toya, ktoré je vulkanického pôvodu. Pôda tu je veľmi úrodná a najznámejším vývozným artiklom tohto regiónu sú jablká.

 

Na koniec dňa sa so svojimi hostiteľmi lúčim a sľubujem, že im pošlem pohľadnicu. Po noci strávenej v stane v mestečku Toyako sa ďalej stopom vydávam do najjužnejšie položeného mesta Hakkodate. Nečakám dlho a zastavuje mi starší pán. Neviem kam presne ide, na to som však už zvyknutý. Asi po 3 kilometroch zastavujeme pred staveniskom, keď do nášho auta zozadu vpáli iné auto. Obaja sme našťastie v poriadku, ako to je však možné? Pred takýmito staveniskami sú totiž v Japonsku vždy viaceré nástroje upozorňujúce na nebezpečie. Semafory, elektronické výstrahy a pracovníci s vlajkami. Kým vodiči riešia poistnú udalosť, ja sa vyberám pešo naspäť po ceste a znova stopujem. Začína ma však mierne bolieť chrbtica. Prichádza policajt a pýta sa ma, či som v poriadku. Nakoniec mi dáva číslo na policajnú stanicu v prípade, že by som začal mať bolesti. Je paradox, že za 14 mesiacov cestovania som nemal jediný úraz a v Japonsku – najbezpečnejšej krajine mojej cesty hneď dva. Ešte v Asahikave som pri preskakovaní lavičky nepríjemne spadol na koleno, ktoré dosť nepríjemne opuchlo. Našťastie som nemusel ísť odsávať vodu a všetko sa dalo do pohody.

Do Hakodate dorážam v popoludňajších hodinách s tanečníčkou flamenca. Tu opäť hľadám miesto na prenocovanie v stane. Vhodne poslúži zalesnený kopec na juhu mesta. Z mesta Hakkodate sa trajektom vyberám na hlavný japonský ostrov Honšú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?